Príliš Veľa Snehu

7.

Honza a Lukáš mali výkon ako dva guľomety. Snehové gule lietali vzduchom tak rýchlo, že to hádam bolo aj nezákonné.
„A máš to!" zakričal jeden z nich -v čiapkach boli takmer nerozoznateľní- a víťazoslávne vyskočil do vzuchu.
„Sklapni, spratku!" Šárka ho trafila do tváre.
„Řeknu to mámě!" postažoval sa a vypľul sneh.
„Žalobabo!" zasmiala sa moja kamoška ostro a vypálila ďalšiu guľu. Ja som ani nestihla čumieť na to, ako sa títo súrodenci navzájom bombardujú, no o chvíľku sa k nám pridali ďalšie decká vo veku chlapcov. Medzi drobcami hovoriacimi rôznymi jazykmi som rozoznala aj Aďovu kockovanú bundu a jeho ruku ako po mne páli jednu guľu za druhou. Fajn, buď ma nespoznal, alebo ma vážne bojkotuje. Potom sa pridali aj nejakí rodičia a z guľovačky sa stala naozajstná vojna plná strategických manévrov a nadávok vo všetkých možných európskych jazykoch.
„Be quiet!" zrevalo malé dievčatko s dlhým tmavým copom a vypálilo guľu po svojej sestre, ktorá sa po zásahu rozpakala.
„Achtung, Maria!" zvolal muž s hustou bradou smerom k svojej priateľke v bielych džínsoch splývajúcich so snehom a holými dlaňami, ktoré boli veľké ako lopaty utľapkal snehovú guľu veľkú ako futbalovú loptu. Možno nie takú veľkú, ale skoro. Medzinárodný snehový boj sa skončil až tesne pred večerou, keď sa všetci ponáhľali prezliecť do suchého oblečenia, aby nikto neprechladol. Natiahla som sa do džínsov a hrubej sivej mikiny s čiernym nápisom a prezula som si ponožky. Uškrnula som sa, keď som si predstavila Maroša šmýkajúceho sa cez moju izbu. Na guľovačke som ho nevidela, čo bolo čudné. Po dnešných poobedňajších dvadsiatych minútach, mi pripadal ako človek, ktorý by si to len tak nenechal ujsť. Natiahla som si chlpaté papuče a zišla som na večeru. Biba s ocom sa rehotali na celé okolie a riešili akúsi Hildu, ktorá to prehnala so solárkom a Lívia sa babrala so špagetami s omáčkou, ktorej bolo viacej na jej žltom tričku, než na cestovinách.
„Úh, umieram hladom!" zatiahla som, aby si ma všimli a schytila som do ruky vidličku.
„Čo si robila celý deň?" Biba sa lakťom oprela o stôl a so záujom na mňa pozrela.
„Hej, kde si bola celý deň, mačiatko?" spýtal sa aj oco, hlavne preto, aby mi naznačil, že ma mimo okrúhleho jedálenského stola ani nevidí, a že ho naozaj hnevá, ako sa jeho rodine vyhýbam.
„Bola som na kurze snowboardingu," pokrčila som plecami a zatvárila som sa čo najmenej previnilo. Biba sa uškrnula, akože jej je jesné prečo. „A potom som bola vonku a guľovala som sa so Šárkou a jej bratmi. A aj s Adriánom." dodala som, aby som obom naznačila, že ich syn tu tiež ešte nie je.
„My sme boli v bazéne.... neverila by si, aký je wellnes obrovský!" ocova žena začala rozjarene rozprávať a pomaly zo mňa vyprchávalo všetko nadšenie. Fakt neviem, ako na mňa mohla byť taká milá a priateľská a zároveň mi tak strašne liezť na nervy. Všimla som si, že môj nevlastný brat sa objavil medzi „sauna bola skvelá" a „Livka si našla novú kamarátku, však princezná?" a to celkom bez pozdravu a bez toho, aby musel prejsť vyšetrovaním na téma Tvoj deň. Dojedla som a vidličku som s cinknutím nechala dopadnúť do taniera.
„Bežím, ešte si chceme so Šárkou pozrieť film." Oco sa zamračil a zafučal ako mrož, no jeho žena sa na mňa len usmiala a zaželala mi príjemnú zábavu. Keď sme so Šárkou dopozerali ďalší z jej filmov s Emmou Roberts, spravili sme si niekoľko fotiek, ktoré som rýchlosťou blesku poslala Danke, Peti aj Baške a potom mi totálne skazila náladu.
„Škoda, že zítra odcházím. S tebou to byla mnohem větší zábava. A jsi jediná, co mě promluvila na instruktora." našpúlila smutne pery a oči sa jej zaleskli. Len žiadne slzy!
„Počkať, ako to, že ochádzaš?" vyvalila som na ňu oči.
„No, byli jsme tu jen na týden." smrkla. Len žiadne slzy! Nechcla som byť krutá, ale ako mi to môže urobiť?! Ako môže len tak odísť domov do Prahy a nechať ma tu?!
„A kedy odchádzate?" vyzvedala som.
„Hned brzy ráno. Táta nerad řídí po tmě." smrkla znova a hrádza mihalníc čo zadŕžala jej slzy pretiekla a ona sa rozplakala. Nechápala som to, ako je možné, že sa kvôli mne dokázala rozplakať, len tak, po tom, čo sme sa poznali sotva dva dni. Nedávalo to zmysel, no ja som sa rozplakala tiež a obe sme sa objímali a revali sme ako také hlupane. Bolo mi tak ľúto, že odchádza a že už sa asi nikdy v živote neuvidíme.
„Budeme si psát, jó?" pozrela na mňa. Líca mala červené od plaču a ladili jej so svetrom čo mala na sebe.
„Jasné, že hej! Prídem ťa niekedy pozrieť!" sľúbila som jej, no nebola som si istá, či toto predsavzatie naozaj dodržím.
„Budeš mi tááák chybět!" smrkla a utrela si tvár rukávom.
„Aj ty mne!" tiež som si utrela líce rukávom a potom ma niečo napadlo. Prevliekla som si čierny sveter cez hlavu a podala som jej ho. Nechápavo na mňa pozrela.
„Vymeníme si ich!" donútila som sa usmiať. Rada by som hovorila o tom, ako sa mi pretrhlo srdce, že naše dvojdňové priateľstvo sa naozaj končí, ale bolo mi ľúto hlavne to, že prichádzam o svoj obľúbený sveter a tiež kvôli tomu, že teraz budem musieť hľadať iné výhovorky pre to, aby som nemusela tráviť čas s ocom, Bibou a ich deťmi. Šárka si vyzliekla svoj pásikavý červeno biely sveter a podala mi ho, prevliekajúc si ten môj cez hlavu. „No né!" Honza sa pozrel na svojho brata Lukáša (alebo naopak) a opäť nám venoval pohľad.
„Proč pláčou?!" Šárka ešte raz smrkla a potom škaredo zazrela na svojho brata.
„Zmlkni, skrčku!" Náš dojemný slzivý moment bol zjavne navždy prekonaný súrodeneckou hašterivosťou a tak sme si vymenili telefónne čísla, zahrali si s jej bratmi partiu kariet a potom im ich mama kázala, aby sa šli zbaliť. Ešte predtým na nás a naše svetre hodila chápavý úsmev a sama sa šla starať o svoju batožinu.
„Čo tu ja budem bez teba robiť?!" vzdychla som si, keď som vyšla na chodbu. Moja nálada bola hlboko pod bodom mrazu, podobne ako teplota vonku a oco, čo ma už čakal pred dverami mojej izby, nervózne prešlapujúc v sivých papučiach mi na eláne rozhodne nepridal. Veľmi pomaly som odomkla a tvárou nadol som sa hodila na modrú prikrývku.
„Čo chceš?" zamrmlala som nezrozumiteľne. Opatrne si prisadol, nepovediac ani jediné slovo. Zhlboka sa nadýchol a po chvílke sa ticho spýtal, čo sa stalo.
„Nič. Šárka zajtra odchádza!" zamrmlala som do vanilkového vankúša. Čierno-zelený bodkovaný korálik, za stratu niekoho blízkeho.
„Aha," zamrmlal zamyslene. Viem, že neprišiel kvôli tomuto. Prišiel, aby mi povedal, že s nimi mám tráviť viac času, pretože je to rodinná dovolenka. Že by som k Bibe mala byť milšia, pretože sa veľmi snaží, že by som si s Líviou mala postaviť snehuliaka alebo urobiť snežného anjela alebo čosi, pretože si ma veľmi obľúbila a že by som mala ignorovať Aďove nálady zamerané voči mojej osobe, že ho to určite čoskoro prejde. A v neposlednom rade, že by som sa s ním mala viacej rozprávať, napríklad pri šálke čaju, alebo, že by sme sa mohli strmhlav spúšťať na lyžiach dole svahom, ako kedysi. Že by som mala byť viac jeho dcérou. No oco nepovedal vôbec nič.
„Tak začni povedz mi, že si si už všimol, ako pred vami utekám a ako trávim čas čo najďalej od vás! A povedz mi, že s tým mám prestať! Kľudne!" do očí sa mi opäť nahrnuli slzy a ja som nedokázala zistiť prečo. Len žiadne slzy! Pozrela som sa na oca, ktorý stále zamyslene mlčal. Nič som nechápala!
„Nebudem ti to hovoriť. Veď to sama vieš." pokrčil plecami a postavil sa na odchod. „Rob ako mysliš!" jeho papuče ťapkali cez predsieň a ich šuchotavý zvuk utlmilo cvaknutie dverí a koberec na chodbe. Tvár som znova zaborila do vankúša a uvažovala som čo budem robiť. Potom ma zasiahla jediná myšlienka a ja som na seba bleskurýchle natiahla ďalší sveter a tiež džínsy. Vlasy som skryla pod čiapku a bundu som si zapla až po krk. Ak mi niečo prevetrá hlavu, tak to bude teplota mínus deväť celzia.

Dlane som si skryla do vreciek a čižmy zašušťali v snehu. Nechcela som ujsť, vzdialila som sa len natoľko, aby som stále videla aspoň jedno žiarivo osvietené okno a čelom som sa oprela o strom. Kôra bola studená a tvrdá. Asi tak ako moje srdce. Oco mal pravdu, viem že by som sa mala správať lepšie. Po líci sa mi skotúľala ďalšia slza a ja som si ju rýchlo zotrela.
„Môžu slzy primŕzať?" spýtala som sa sama seba nahlas, rozhodne nečakajúc odpoveď.
„Áno!" ozvalo sa priamo predomnou. Mykla som sa a odlepila som čelo od stromu. „Prečo sa pýtaš?" Maroš s prilbou pod pažou sa škeril normálne ako inokedy. Neunúvala som sa premýšlať nad tým, kde sa tu vzal, tak som len mávla rukou. Všetku energiu som už totiž spotrebovala na to, aby moje ústa zostali zavreté a ja som nevytresla nejakú hlúposť.
„Nejdeš dnu? Je tu dosť zima." aby zdôraznil svoje slová, stiahol si čiapku hlbšie do čela.
„Ešte len som sem prišla." povedala som pomaly, no musla som mu prisvedčiť. Cez legíny a rifle sa mi na kožu dostával nepríjemný chlad a zima sa mi zahlodávala hlboko do tela. Môžu zamrznúť žalúdočné kyseliny?
„To nemení nič na tom, že sa môžeš kedykoľvek otočiť a vrátiť sa dnu." vykorčil smerom k hotelu a moje nohy sa vybrali za ním. Chcela som niečo povedať no z otvorených úst mi vyšiel iba obláčik pary a okolo nás sa ozývalo len vržďanie snehu.
„Dúfam, že sa zajtra vidíme." pootočil sa na mňa.
„Mhm, možno." pokrčila som plecami. V mojom zmrznutom žalúdku bol obrovský uzol previnenia, voči ocovej rodine a rozhodne nebol príjemný. A vrámci Vianočnej atmosféry, ktorá zo mňa totálne vyprchala (no nevravela som, že ocova rodina ničí všetko čaro?!) som sa musela správať pekne, hoci to vo mne vyvolávalo asi toľko radosti ako kopanec do holene.
„Ako to, že možno?" pochybovačne na mňa zazrel.
„Vieš čo to je, tri týždňe nepočuť slovenčinu? Táňa! Veď to je ako zázrak po všetkých Hansoch, Luisoch a Elizabethách!" zazubil sa veselo.
„Si tu už tri týždne?" opýtala som sa uvedomujúc si, že je oveľa lepšie, keď rozpráva on, pretože všetko čo vypustím z úst vyvoláva len krútenie hlavou a ťukanie si po čele.
„Hej. Na Vianoce idem domov a potom, od soboty, už som zase tu." priznal a ja som ostala ticho. „Je to hrozné! Totálne nahovno! Akože...niežeby ma to nebavilo, snowboarding je skvelý, ale osemstokrát denne predviesť ako správne padnúť, veď z toho by sa nejeden aj zbláznil! Bez urážky." ospravedlňujúco na mňa pozrel a ja som mu venovala, dúfajme, chápavý úsmev. Uvedomovala som si, aká som srašne nemotorná a drevená a vlastne je fajn, že ma ešte neznenávidel za to, že mu stále leziem na kurzy a ničím mu všetky predpoklady na najrýchlejšie sa učiacu skupinu.
„A tiež.... prečo ti to hovorím, veď ťa to vôbec nezaujíma!" rukou v bezprestej rukavici sa tľapol po čele, no nemal prvdu. Bola som rada, že rozpráva a že sa chvíľku môžem starať aj o život niekoho iného a nie len sebecky zvažovať ako sa vykrútim z každého momentu, ktorý by som mala stráviť s Bibou.
„Osemdesiat percent konverzácií v skupine tvorí sťažovanie sa," pokrčila som plecami a on mi tiež venoval úškrn a pokračoval v mudrovaní
„Čím sme fyzicky unavenejší, tým sme aj úprimnejší. Je to jeden z hlavných dôvodov, prečo svoje tajomstvá odhaľujeme omnoho viac práve pri neskorých večerných konverzáciách. Fajn, už vieš že práca snov" naznačil vo vzduchu úvodzovky „je v skutočnosti otrasná a že budem doma presne tri dni. Dočerta, veď ani nemám nakúpené darčeky!" znova sa chytil za hlavu.
„Tak prečo tu pracuješ?" zívla som si. Bolo neskoro.
„To je dobrá otázka," pozrel sa na hotel a ja som si vynadala za to, že som nezašla ďalej. Keby som tak odišla aspoň kilometer či dva, aby sme sa ešte mohli porozprávať!
„Nie si dosť unavený na to, aby si mi to prezradil?" uchechtla som sa.
„Možno." pripustil „a možno len čakám, kým niečo povieš aj ty a nebudem na seba musieť kydať len ja." rukou zatlačil do dverí a oboch nás oblialo teplo vestibulu. Maroš sa pozdravil mužovi na recepcii a kráčal do skladu lyží, aby si odložil prilbu, ktorú doteraz niesol.
„Nemám ti čo povedať." pokrčila som plecami.
„Ako to?" Privolal výťah. „Každý-druhé pochodie?-sa má na čo posťažovať." Rozopla som si bundu a zložila som si čiapku z hlavy. Moje vlasy vyzeralo ako katastrofálny hnedý chuchvalec hrôzy.
„Nehovorím, že sa nemám na čo sťažovať. Len možno nie som dosť unavená!" uchechtla som sa a vystúpila som.
„Beriem to ako svoju prehru!" prehrabol si vlasy „A zajtra sa vidíme!" zvolal ešte než sa medzi nami zatvorili dvere výťahu a ja som zmizla vo svojej izbe.