Príliš Veľa Snehu

22.

„Ježišikriste!" zvolala som a nadskočila som na posteli uštedriac Marošovi ranu lakťom do žalúdka.
„Eugh," odkašľal si a rozospato mi naznačil, že existujú aj citlivejšie spôsoby budenia. Celou izbou sa rozliehal zvuk môjho zvonenia, no ja som si nevedela spomenúť, kam som si položila mobil. Vyhrabala som sa z posteľe a podľa zvuku som pátrala po tomto narušiteľovi krásnych chvíľ. Bolo mi jedno kto volá, jediné čo som chcela bolo nájsť telefón a nahnevane ho vyhodiť z okna. Zhrozene som zbadala Bibino číslo a potiahla som zelené kolečko pre prijatie hovoru. Mojim telom prešla celá škála emócií.
Najskôr hnev, že ma prebudila. Potom strach, či sa nestalo niečo dôležité.
Následne rozpaky, pretože si pravdepodobne uvedomuje, prečo nie som vo svojej izbe.
A nakoniec úľava, pretože ocovi by sa to vysvetľovalo oveľa ťažšie. Najme to, že sa nič nestalo a nemá si ísť spraviť zbrojný pas.
„Ahoj, kde si?" opýtala sa hneď narovinu. Mlčala som, ako to v poslednej dobe robím dosť často a ona pokračovala.
„Už desať minút ti klopem na izbu." odkašlala si.
„Načo?" nechápala som.
„No....cez noc naslnežilo dvadsať centimetrov a budeme to odpratávať celú večnosť, takže chcem čo najskôr začať, aby me čo najskôr odišli!" vychrlila to zo seba jedný dychom čo znamená, že je riadne nervózna.
„Aha?" stále som si v hlave nedokázala utriediť myšlienky. Maroš sa nadvihol na lakti a podvihnutím obočia mi naznačil otázku. Mávla som rukou a pokrútila som hlavou.
„No a potrebujeme čo najviac ľudí! Kde je vlastne ten tvoj Maroš?!" jej hlas bol stále hlasnejší a hlasnejší.
„Potrebujem zavolať mame. Aj mojej aj tvojej..." na moment som sa prekvapila, že to, že nás ešte oboch nevidela, pretože sme spolu, jej ešte stále nezišlo na um, no hneď mi dala najavo, že som ju v duchu podcenila.
„Že ty si teraz uňho?!" znela...neviem, nie ako nadšená kamrátka ani ako zdesený rodič. Asi ako niečo medzi.
„Ehhhh," snažila som sa vyhnút odpovedi.
„No jasné, že mi to skôr nenapdalo!" vzdychla si.
„Ach, pohnite si, potrebujem vás tu dole!" s týmito slovami zložila. Nedozvedela sa odomňa takmer nič, no zjavne to ani nebolo účelom hovoru. Celý telefonát vo mne vyvolal búrku. Zatočila sa mi hlava a prišlo mi to strašne smiešne.
„Nejaký problém?" Maroš sa nemotorne dostal zo spleti prikrývky a našich spoločných včerajších snov a objal ma okolo pása. Bolo to jedno z tých poloobjatí, keď som cítila, že stojí kúsok za mnou, jeho hruď sa ľahúčko dotýka môjho chrbta a takmer neciteľným stisnutím jeho prstov mi dáva signál, že je tu pre mňa a dôveruje mi. Začala som sa roztápať a vo svojej hlúpej naivenej hlave som si vynadala, prečo som to neurobila skôr. Otočila som sa mu tvárou v tvár, pozrela som sa mu priamo do očí, ako hovoril, rukou som mu jemne stisla rameno a stojac na špičkách som pritisla svoje pery na tie jeho. Moje rozhodnutie trvalo stotinu sekundy a nebolo to ani zďaleka také náročné, ako som si myslela. Keď som sa však odtiahla, nevidela som to čo som chcela. Vyzeral zmätene. A možno trochu...neviem nespokojne. Zhlboka som sa nadýchla a potom som si nasadila ľahostajnú masku. Mám v tom celkom dobrú prax ešte z dôb, keď som si nevychádzala s Bibianou. „Máš prísť dole čo najskôr." otočila som sa na päte a opustila som jeho izbu potláčajúc slzy.
Hlupaňa.
Naivka.
Trapka.
Smrkla som a zbehla som na svoje poschodie, zabrzdiac pred osemdesiat dvojkou. Vytiahla som kľúče z vrecka mikiny, gratulujúc si, že som si nič nezabudla v jeho izbe. Len papuče, ale bez tých sa na nejaký čas dokážem zaobísť. Napríklad na zvyšok života, pretože sa do jeho izby nechytám nikdy vrátiť. Aspoň viem, prečo ľudí nemám bozkávať ako prvá. Mohli by totiž zareagovať tak ako on. Nijako. Myslím, že práve z toho, ako nespravil vôbec nič- nepohol sa, nič nepovedal, ani len nežmurkol- dokážem vyčítať, že moje konanie bolo chybné. Pravdepodobne preňho ani jeden moment so mnou nič neznamenal a stále si myslí, že som len malé blbé dievčatko. Po lícach sa mi začali kotúlať slzy a ja som si ich zúrivo utierala rukávmi šúchajúc si oči a nadávajúc sama sebe. Nemôžem predsa plakať kvôli niekomu koho poznám sotva týždeň! Zhodila som zo seba oblečenie a zahrabala som v skrini po niečom inom. Rýchlosťou blesku som si natiahla termoprádlo a sveter. Uvedomila som si, že nie som vôbec, ale vôbec pobalená a tak, než som zišla pomôcť všetkým ľuďom tam dole, som sa radšej pustila do robenia poriadku. Vzala som si väčšinu vecí z kúpeľne, zo skrine aj z chodby a všetko som to úhľadne naukladala do kufra. Nie tak úhľadne akoby som to spravila, keby vo mne nevybuchovali sopky, ale dosť pekne na to, aby sa mi to tam všetko zmestilo. Na posteli som si nechala len veci v ktorých sa odveziem domov. Natiahla som si lyžiarske nohavice, šál aj zimnú bundu. Ľútostivo som pozrela na Marošovu bordovú čiapku a z trucu som ju nechala ležať na nočnom stolíku- nech dostanem aj zápal mozgových blán, pre mňa za mňa, ale na hlavu si ju nenasadím.
„Uf, no konečne!" Biba mi podala lopatu ešte skôr ako som pri nej zabrzdila a potom si ma premerala pohľadom. Naklonila sa ku mne, takmer sme sa dotýkali nosmi. Takmer som začala škúliť, aby som udržala očný kontakt.
„Ty si plakala!" zasyčala podráždene. Vyľakala ma.
„Hej, prepáč." pípla som.
„Ako prepáč?! Zabijem ho!" zlostne sa poobzerala po bielom okolí, ktoré sa hmýrilo ľuďmi. Všetci sa oháňali nástrojmi a odstraňovali hebký čerstvo napadaný sneh.
„Biba...prosímťa!" vzdychla som si.
„Nechám ho vykázať z krajiny!" zastrájala sa no na perách sa jej usadil pobavený úsmev, ktorý bol veľmi nákazlivý takže som sa tiež musela uškrnúť.
„Aj tak sa do nej nemá ako dostať." opäť som si vzdychla. Naše rozhovory, psychologické fakty, blbnutie v snehu...všetko je mu to ukradnuté.
„Prosímťa...nijako nereaguj." zamrmlala som nečujne s pohľadom prilepeným k zemi, keď sa inkriminovaný chlapec objavil na scéne s hrablami v ruke.
„Maroš, potrebujem tvoje kľúče!" zamávala mu ako v každý iný deň a mojim vnútrom prešla silná vlna...neviem, lásky? Biba sa správa ako správny rodič! Som zvláštne hrdá na to, že je moja macocha. Moja pravá mama je moja najúžasnejšia spojenkyňa a priateľka a dokážeme sa spolu blázniť, môžem jej povedať všetko, naozaj všetko, vie ako reagujem, čo robím, čo prežívam a to už len z tónu môjho hlasu. Pozná môj štýl, baví sa s mojimi kamarátkami, toleruje moju hudbu, aj to že nadávam na učiteľov, hoci je sama učiteľka. Nech robím čokoľvek, podporuje ma v tom. Nikdy v živote by som ju za nič nevymenila. Ale Biba...to je celkom iný druh rodičovskej lásky. Biba ma nepozná, vie o mne len základné informácie, no snaží sa, aby to tak nebolo. Nehľadá dôvody môjho konania ani ju nezaujíma, prečo sa občas správam tak ako sa správam. No je so mnou vo všetkom o čo sa pokúšam a je na mojej strane aj keď niekedy vlastne nevie čo to znamená.
Dôveruje mi.
Stojí za mnou.
Chce byť mojim rodičom. Myslím, že ani jej by som sa už nedokázala vzdať. Moje úvahy ohúria mňa samu. Radšej som sa pustila do zanieteného odhrabávania časti cesty, čo sa mi ušla. Okolo mňa bolo množstvo ľudí, všetci nahlas rozprávali, smiali sa, tešili, že idú domov, pretože sú Vianoce a na Vianoce má byť človek doma s ľuďmi ktorých má aspoň trochu rád.
„Hádaj čo je dnes za deň!" pribehla ku mne Livka a hneď za ňou skackala jej rakúska kamarátka. Mala svetlohnedé vlásky zapletené v dvoch vrkočoch a na palčiakoch mala obrázok Olafa. Už je mi to jasné!
„Sú Vianoce!" vyhŕkla som nadšene. Dnes nebol čas na hádaciu hru.
„Presne tak!" zvískla a jej kamarátka sa pokúsila vysloviť to dlhé slovenské slovo.
„Vajhnachtén!" povedala Lívia na oplátku, pravdepodobne taktiež s nesprávnou výslovnosťou.
„To ma naučil oco. Je to po-ne-me-cky!" pochválila sa a snehulou kopla do kopy snehu, ktorý sa rozletel naokolo.
„Šikulka!" pochválila som ju a v do duše sa mi zapichol ďalší ostrý črep spomienok na chvíľky strávené s Marošom. Obe kamsi odbehli, vytešujúc sa z nadobudnutej jednoslovnej komunikácie. Ja som teda pokračovala v práci až kým ma nepálili ruky, nemrzli mi uši a nepotrebovala som ísť na záchod.