Príliš Veľa Snehu

19.

V utorok ráno som sa zobudila s obrovskou energiou. Nie priamo takou, čo ma popohnala vyskočiť z postele a tešiť sa z nového dňa, ale skôr s takou, ktorá mi nahovárala, že ak sa dnes posnažím, zajtra už budem doma a celá snehová katastrofa môže zostať v zabudntí. Ešte včera večer som volala s mamou a hoci ma to samú veľmi, veľmi šokovalo, ani slovkom sa nezmienila o tom, že by namietala proti tráveniu sviatkov u oca a Biby. Bývali na druhej strane Bratislavy v slnkom zaliatom veľkom byte, kde sa zmestí dosť ľudí na to, aby nám tam nebolo tesno. Opýtala sa, či mi nebude vadiť tam prespávať a tiež sa zmienila o tom, že tento rok nebudeme mať kapra, pretože na to nemá dostatočnú trpezlivosť. Keby sa dalo, objala by som ju cez telefón. Niežeby som bola nadšená z toho, že so svojou rodinou, s tou časťou čo sa dostala do ošemetnej situácie a zasekla sa na horách v Rakúsku, budem tráviť ešte viac času ako bolo potrebné, ale akýmsi zvláštne obyčajným spôsobom ma upokojoval fakt, že mi to neprekáža tak ako som si myslela. Natiahla som si hrubé legíny a Šárkin sveter a v papučiach som zbehla dole na raňajky cestou vyzdvihujúc Maroša na schodisku. S Edom Sheeranom sa o čomsi rozprávali po nemecky a hneď ako som sa objavila, vybuchli do nekontrolovateľného rehotu. Myslela som si, že mám sveter naopak, alebo niečo na tvári no po niekoľkonásobnej kontrole som zistila, že na mne nie je nič logicky vedúce k smiechu, tak som na nich vrhla len nechápavý pohľad a cítila som sa ako piate koleso, lebo sa ani len neunúvali prepnúť do angličtiny.
„Pripravená zamakať?" vyzvedal môj spoločník a potiahol ma za vrkoč. Zjavne mal na vlasy nejakú zvláštnu úchylku.
„Prečo sa na mne stále smeje?!" vyhŕkla som bez odpovede. Maroša moja otázka trochu zaskočila a okamžite mi venoval upokojujúci úsmev. Mojim vnútrom sa rozlialo príjemné teplo.
„Vysmeješ ma." pokrútil hlavou, akoby to bolo vysvetlenie. „Nie, budeš si myslieť, že som idiot." Zhlboka som sa nadýchla a venovala som mu úsmev.
„Už si to myslím. Tak, o čo ide?" Na Edovi mi niečo nesedelo.
„Vždy keď sa na kurzy prihlásia pekné baby, tak si ich rozdelíme. Eh...akože ktorá komu patrí a...tak." Zdalo sa mi to, alebo sa začervenal? Uškrnula som sa
„A?" Opäť pokrútil hlavou, akoby mu to bolo veľmi nekonfortné
„Mala by si byť jeho, takže do mňa stále vyrýva, že som porušil dohodu." ozrejmil a teraz som si bola istá, že je červený, pretože ho prezradili žiariace končeky uší. Odolala som nutkaniu vybuchnúť do smiechu a tiež som len nahlúplo pokrútila hlavou
„Toto si mi nemal hovoriť. Budem si z teba nadosmrti robiť srandu."
Rezignovane sa uškrnul. „Myslel som si."
Zamyslene som naklonila hlavu. „Takže si myslí, že som pekná?" podpichla som ho, ktovie prečo, asi aby trošku žiarlil. Baša by ma potľapkala po ramene.
„Nie je jediný!" opäť ma potiahol za vrkoč a ja som sa donútila zostať ticho, aby som nevybafla čosi, čo budem ľutovať. Zbehli sme dole do jedálne, kde som sa pripojila k svojej nekompletnej rodine. Nekompletnej hlavne preto, lebo Biba, vedúca čaty dobrovoľných zamestnancov tohto hotela sa nenachádzala nikde v blízkosti. Keby sa nachádzala, zabránila by Lívii, aby si omylom namočila vlasy do kakaa.
„Máš vlasy v šálke, Elza." upozornila som ju, ale ona iba pokrčila plecom a pokračovala v prežúvaní chleba s maslom. Rýchlo som jej ich zhrnula dozadu a pustila som sa do zapletania. Pokrčila som nosom, keď som sa dostala až po nahnedo zafarbenú, mokrú kakaovú časť, no dotiahla som to dokonca a utiahla som jej cop zviazaný gumičkou z môjho zápästia.
„Vďaka." zamrmlala s plnými ústami. Vyzerala veľmi vážne.
„Čo sa stalo princezná?" opýtal sa jej oco ustarostene. Nepobehovala a neskackala ako inokedy, dokonca sa ani nerozprávala s inými ľuďmi, čo jej nerozumeli.
„Viete aký je dnes deň?" opýtala sa, no nepočkala na odpoveď
„Dnes je deň pred Vianocami. Mali by sme byť doma." Vymenila som si s ocom pohľad
„Nudíš sa?" opýtala som sa opatrne.
„Ale nie." zamrmlala nepresvedčivo. „Len....ja som tento rok fakt poslúchala a chcem svoje darčeky. Ale keď nie sme doma....čo ak nás tu Ježiško nenájde?" podoprela si hlavu rukou a zronene sa zadívala na červený obrus. Hej, možno to znelo, akoby bola rozmaznaným malým deckom, čo možno aj bola, ale jej ustarostená tvárička ma pichla pri srdci.
„Určite nájde. A do zajtra už budeme doma!" ubezpečila som ju, hoci si myslím, že som tým upokojovala hlavne seba.
„Ale čo ak tento hotel zasneží až po strechu a my tu ostaneme navždy?!" oponovala mi so slzami v očiach.
„Navždy určite nie. Na jar sa sneh stopercentne roztopí." pridal ruku k dielu Adrián, aj keď tým skôr prilial olej do ohňa.
„Ale ja som fakt poslúchala!" povedala zamračene.
„Ja viem princezná." oco ju pohladkal po zapletených vlasoch.
„Pozri, naraňajkuj sa, aby si mala dosť sily, choď sa prezliecť a hneď sa môžeš pustiť do práce. Ak dosť zamakáme, možno to stihneme už dnes a zajtra ráno okamžite vyštarujeme!" povedala som razantne a Lívia si ako na povel napchala zvyšok chleba do úst a zoskočila na zem.
„Páni!" uznanlivo podotkol Adrián a dopil svoj čaj. „Motivačné reči ti idú." pokýval hlavou a tiež sa pobral preč z jedálne, pravdepodobne sa tiež obliecť, namotivovaný mojou rečou. Oco mi venoval úsmev, ktorý som mu oplatila. Vôbec som si neuvedomila, že sme za celú dobu neboli vôbec spolu a zahanbene som sama sebe priznala, že mi to zase veľmi nechýbalo.
„Ach Táni, ani si nevieš predstaviť, aký som rád, že si šla." hovoril to skôr obsahu svojej šálky, ako mne.
„Zachraňuješ celú situáciu. Ako vždy." pozrel mi priamo do očí a v mojom vnútri sa čosi nepríjemne zachvelo.
„Ale oco, nikdy som nič nezachránila!" oponovala som odolávajúc pripomenúť mu jeho prvé manželstvo.
„Ale hej, vždy si vedela ako veci napraviť." pousmial sa.
„Napríklad?" nedala som sa. Nech sa nesnaží uchlácholiť ma, na to som už príliš veľká!
„Napríklad tieto Vianoce!" pripomenul mi.
„Nikdy by mi nenapadlo zavolať tvojej mame." dodal.
„Ale napadlo, len by si na to nemal odvahu." opáčila som mu.
„Presne!" priznal. „Nemôžem od nej žiadať, aby sa starala aj o nás!" vzdychol si.
„Už som s ňou volala a nevadí jej to." pokrčila som plecami. A možno jej to vadí, ale je dobrý človek, takže sa dokáže obetovať pre iných. „A mimochodom, tieto Vianoce som ešte nezachránila!" pripomenula som mu.
„Ale zachrániš ich!" venoval mi hrdý úsmev. Prevrátila som očami. „Ako hovorím, vždy si vedela, ako veci napraviť." Chcela som mu niečo odvrknúť, pretože to začínalo byť príliš sentimentálne a ja v takýchto chvíľach blabocem piate cez deviate ako mama, no našťastie ma zachránila Biba, ktorá sa prirútila ako veľká voda v strieborných snehuliach. Nikdy by som si nebola pomyslela, že práve ona bude mojim vykúpením.
„Volala som s tvojou mamou a dala som jej číslo na moju mamu. Povedala som jej kde mám ktoré darčeky a ako ich má označiť. A kde nájde svetielka. A ako sa zapína naša trúba...to by moja mama nikdy nepochopila a chce robiť medovníky!" začala splietať. „Zajtra okolo obeda príde moja mama s kľúčami a tá tvoja sa postará o...o všetko." povedala otočená smerom k nám obom, no viem, že to adresovala mne. Podľa mňa ju trochu ranilo, že to bude moja mama, ktorá vyčaruje perfektné sviatky, no nedala to najavo.
„A my čo?" nechápala som.
„My ideme pracovať a počas toho sa budeme modliť, aby sme do zajtra stihli prísť domov." zakončila to, uchmatla ocovi z taniera hrianku a rýchlym tempom začala mobilizovať svoje snežné jednotky.