Odpusť!

Prológ

Je možné vrátiť čas? Vziať späť niečo, čo tak nebolo myslené, čo nemalo za účel to, čo nastalo? Odpoveď znela, znie a vždy bude znieť nie. Nech už sa dotyčná osoba bude snažiť hocako, nech už svoje činy oľutuje alebo sa rozhodne cez ne preniesť, záver nezmení...svoje konanie späť nevráti.

Tak načo sa tým trápiť? Načo riešiť niečo, čím sa viac nemá zmysel zaoberať?

,,Nepozastavuj sa nad tým...dostaneš nového.'' počúval stále dookola.

Vedel to...vedel, že majú pravdu. Predsa len to, čo spravil nebolo ani brané ako zločin, nie to ešte ako čin, za ktorý by mal mať výčitky. Prečo ho však potom pri pohľade na nehybné telo malého chlapca pod svojimi nohami premáhala chuť kričať? Prečo ho červené stopy jeho krvi prekvapovali, prečo pri načúvaní kriku a plaču spoza mreží na druhej strane, cítil ten neznámi pocit?

V kontraste so smiechom s podpornými slovami spoza svojho chrbta, mu v hlave vládol chaos.

,,Mal si pravdu...nie si slaboch.'' začul svojho desať ročného priateľa.

Pomaly k nemu otočil pohľad, ani nevedno prečo mu neodpovedajúc. Vec, kvôli ktorej skončili v tejto situácii, sa zrazu zdala byť nedôležitou, názor prihliadajúcich mladíkov mu viac nerobil starosti.

,,Ty zviera! Odporné zviera...vieš čo si spravil? Uvedomuješ si to?!!'' začul hysterický krik dievčaťa, prilepeného na mrežiach, upierajúceho pohľad na mŕtve telo svojho bračeka.

,,Možno by si mal prevychovať aj ju.'' ozvalo sa opäť.

,,Pre dnes už vám nemám viac čo ukázať. Odíďte.'' prehlásil čo najpokojnejším hlasom.

,,Škoda.'' zaznela sklamaná odpoveď, za doprevodu krokov.

,,Prajem pekný zvyšok dňa Ian...zajtra sa zastav.'' začul ďalšie slová, odchádzajúcich chlapcov.

Až keď napokon v podzemnej hale neostal nik iný než on, mŕtvola a plačúce dievča, konečne si mohol k telu pripustiť všetko, čo mu bolo vyčítané.

,,Ako si mohol...vieš čo si spravil?'' stále búšila rukami do mreží. ,,Ty rozmaznaný bastard...to pre teba život nič neznamená?'' kričala na Iana, ktorý len ticho upieral pohľad na stále teplú zbraň vo svojich rukách. Hoci ju vlastnil už od piatich rokov, nikdy pred tým ju neodistil...nikdy pred tým si plne neuvedomil následky jej použitia.

,,Mlč...otrok.'' začul zo schodiska prísny hlas svojho otca, načo si z tváre zmyl svoje zamračenie.

,,Otec...čo tu robíš? Práve som chcel...'' začal.

,,Začul som výstrel, no Gregoryho syn mi objasnil podrobnosti.'' zadíval sa na mŕtvolu chlapca, ktorého len pred pár mesiacmi svojmu synovi daroval.

,,Je mi to ľúto otec. Vraveli, že som slaboch, že som na neho príliš mierny.'' začal.

,,Netráp sa banálnosťami, synak. Spravil si dobre, že si si ubránil česť. Nezabil si človeka, preto nie je dôvodu pozastavovať sa nad tým.'' prehlásil

Ian sa zahĺbil do vlastných myšlienok. Nezabil človeka...nezabil človeka..nie je sa nad tým nutné pozastavovať. To už predsa vedel. Vedel, že otrok a človek sú dve úplne iné kategórie...tak prečo to nemohol dostať z hlavy. Keď ho zastrelil, krvácal...červenou krvou...nie ako on...on mal predsa modrú krv, hoci ju nikdy naživo nevidel. Nemohli sa zrovnávať. Správne nezabil človeka, zabil len nahraditeľného otroka.

,,Tak sa vrátime nahor. Matka má pre teba dar. Všetci už pomaly opúšťajú sídlo.'' informoval ho otec, otočiac sa nazad.

Ian takmer zabudol na dôvod prítomnosti všetkých tých hostí. Správne, dnes oslavoval ôsme narodeniny...určite dostal mnoho darov, určite sa medzi nimi nájde aj niečo, čo mu dopomôže prísť na iné myšlienky. Hoci si to vravel, pocitu, ktorý mu obomkol celé vnútro, sa nezbavil. Akoby ho niečo dusilo z vnútra.