Odpusť!

-18-

Cítila, ako je jej telo postupne zahaľované tmou. Zrak upnutý k zemi, len občas odbočil vpred, na rovnakú cestu, po ktorej znova kráčali. Bolo to príliš pokojné a tiché na to, aby dokázala udržať čulú pozornosť po celý čas, a tak sa už v polovici musela začať sústrediť na svoje viečka, ktoré sa pod opakujúcim sa rytmom Ianových krokov pomaličky zatvárali. Hore dole, hore dole...a znovu, mala pocit, akoby jazdila na poníkovi z detstva.

,,Spíš?'' ozvalo sa zrazu spredu, načo sa Louise konečne trochu prebrala.

,,Samozrejme, že nie. Ako ťa to vôbec mohlo napadnúť? Akoby som bola natoľko hlúpa a sama sa uviedla do nevýhody. Nedovolím, aby si ma tu nechal a odišiel.'' zamračila sa.

,,Len si bola konečne ticho, tak som chcel vedieť, či mám na chvíľu skutočne pokoj.'' zasmial sa a pokračoval v chôdzi.

Louise nad jeho tvrdením len opovrhujúco ohrnula nos, no neodpovedala. Nechcela ho štvať, nie teraz, keď mala vyvrtnutý členok a jej sivovlasý otrok bol jedinou možnou dopravou naspäť do hostinca. Viezla sa v snahe neupadnúť do pokušenia spánku ešte asi desať minút, než jej do očí udrela žiara pouličných lampiónov, prebíjajúcich si svojimi matnými lúčmi cestu pomedzi hustú tmu večera.

Nemohlo byť až tak neskoro, no Louise sa nedokázala ubrániť pocitu, akoby už dávno panovala hlboká noc. Tvár sa jej trochu rozjasnila, oči viac netúžili sklopiť viečka...cítila sa čulejšie a v momente, ako definitívne vstúpili za prah mesta, srdce jej zahriala úľava. Teraz aj kebyže ju Ian opustí, poradila by si. Má mincu...má prostriedok na skontaktovanie bratranca.

S jemným víťazoslávnym úsmevom na tvári sa nechala nosiť hlbšie do ulíc, smerom k hostincu, kde mali prečkať snáď poslednú noc tejto nočnej mory. Pevne verila, že jej za hodnotu mince poskytnú ako šatstvo, tak možnosť o kontakt...prípadne aj jedlo, keďže sa jej vyhladnutý žalúdok len s rybou z rána dožadoval pozornosti. Niekde v duchu aj dúfala alebo si skôr navrávala, že týmto krokom donúti svojho otroka preukázať štipku úcty...predsa len, ak mu poskytne jedlo a nocľah, mal by sa trochu uvedomiť. V tej chvíli úplne zabudla na fakt, že majú izbu zaplatenú z jeho peňazí, ktoré si niekdajšie vylovil z jazera...úplne zabudla, že aj dnešný obed bol len jeho zásluhou a že včera priniesol jedlo on jej.

Hoci bola stále názoru, že si väčšinu určite nechal. Nebolo proste možné, aby zohnal len jedno jablko a polovicu chleba...absurdnosť. Niet divu, že jej celú tú rybu nechal, keď sa na večer najedol z toho, čo mal dať jej. A teraz ešte aj kradol špinavé kusy mäsa zbojníkom...otrok bude proste otrokom vždy, nehľadiac na jeho pôvodnú krv, o ktorej však začínala dosť pochybovať.

,,Ako to je ešte ďaleko?'' spýtala sa unudene, akoby jej nedochádzalo, že jej Ian robí ohromnú láskavosť.

,,Kúsok.'' odvetil stručne a pokračoval ďalej. Začul otrávený povzdych na svojom chrbte, no plne rozhodnutý to ignorovať, sa nad ničím nepozastavil. Náhle mu však do cesty vošla prekážka, na čo bol nútený spomaliť.

,,Pohni si. Ešte tam nie sme.'' popchla ho, no Ian jej neodpovedal a len sklonil zrak dole.

,,D-dobrý večer, p-pane...'' začula Louise detský hlas, načo sa tiež pozrela cez Iana tým smerom.

Pohľad jej spočinul na malom dievčatku v otrhaných ufúľaných šatách, zvierajúcom v rukách kyticu, už trochu povädnutých kvetov. Musela ich mať od rána. Očami sa presunula za ňu, kde sa schovávalo ešte menšie dieťa, pevne sa držiace svojej staršej sestry, akoby sa obávalo, že niečo pokazí.

,,Zdravím krásavica....prepáč mi, ale dnes nič nemám.'' jemne ju Ian so sklamaným výrazom pozdravil a opatrne sa sklonil tak, aby však Louisu nezhodil na zem...hoci by rád.