Odpusť!

-8-

Muž, stojaci oproti Ianovi, bol nadšený tým, že sa možnosť prizabiť tohto opovážlivca naskytla práve jemu. Poťažkajúc vo svojej ľavej ruke štít, ktorý mu už nes počet krát zachránil krk, potočiac v druhej ťažkým mečom, sa s polo úsmevom zadíval na svojho súpera.

Ten nevyzeral, žeby mienil útočiť ako prvý. Len tam tak postával, zvierajúc dva meče v rukách, akoby ani nevedel, k čomu ich použiť. Pôsobil skutočne komicky a muž sa nevedel dočkať, ako ho pred slečnou Louise strápni.

Vnímal ako ho veliteľ spoločne s vojakom, ktorý chcel byť na jeho mieste, pozorujú, načo sa bez ďalšieho otáľania pobral vpred. Štítom pri tele sa bránil možnému útoku, hoci pochyboval, že ho bude tento neskúsenec schopný, zatiaľ čo čepeľ držal v polohe pripravenej na švih. Pár rýchlych krokov, sústrediac sa na nemeniacu sa polohu protivníka, než napokon v takmer nulovej vzdialenosti s úsmevom spravil prvý výpad na to najnekrytejšie otrokovo miesto.

,,A máš to...'' pousmial sa v duchu, istý si tým, že jeho meč zasiahol cieľ.

Priestorom sa však ozvalo zarinčanie, keď jeho čepeľ narazila na prekážku. Ian, ktorý až do poslednej chvíle vyzeral, že sa brániť ani nemieni, odrazil útok tak rýchlo, že si jeho súper ani nestihol uvedomiť, že zlyhal. Došlo mu to až vo chvíli, keď mu ľavou rukou, v ktorej zvieral štít, prešla ostrá bolesť, donútiaca ho napokon túto obranu pustiť k zemi. Ako to spravil, čo sa stalo?

Ian, ktorý vedel celkom dobre využiť postoj svojho súpera...ktorý si bol vedomí, na aké miesto ten chlap zaútočí, nemal problém s odrazením a následným opätovaním výpadu. Pod štít sa dostal jednoducho, s  mečom zohnutým k zemi, zohnúc sa do polohy, v ktorej stačilo švihnúť popod mužovo telo a už sa dostal za jeho slabú obranu. Keď už ten kus železa zviera, nech sa s ním aspoň naučí narábať. Toto bolo, akoby len čakal, kým mu ho vyrazí z rúk.

Muž v šoku z rany, ktorá sa mu rysovala cez ruku, v ktorej ešte pred chvíľou zvieral štít, bol náhle vyvedený zo zamyslenia v momente, keď ucítil závan vzduchu, značiaci, že je v ohrození. Rýchlo odskočiac trochu ďalej, uprel pohľad na svoj niekdajší nástroj obrany, váľajúci sa na zemi.

Ostanúc len s mečom, rozmýšľal, čo sa práve stalo. Avšak to bola chyba. Na bojovom poli nemajú zbytočné myšlienky miesto, a tak Ian, ktorý len automaticky riadil svoje telo, neváhal v ďalších krokoch. Ocitnúc sa pri mužovi skôr, než sa ten stihol vôbec preprogramovať do módu boja s jedným mečom, švihol svojou čepeľou pred jeho tvár.

Chlap sa rýchlo spamätajúc, úder vykryl, avšak neschopný vyrovnať sa otrokovej druhej zbrani, ktorá sa mu ešte pred pár sekundami zdala byť smiešnou. Sledoval šedé dúhovky, ktoré na neho neutrálne pozerali, tlačiac svoj meč, do čepele otrokovho meča, ktorý ho mohol v tejto polohe kedykoľvek skoliť druhou rukou.

Vedel to, no nemohol sa pohnúť. Otrok ho držal v situácií, znemožňujúcej mu hocaké činy. Bolo to ako čakanie na smrť, ktorú mu mohol kľudne dopriať. A hoci sa mu ten čas, počas ktorého zdesene zisťoval, že už nemá navrch, zdal byť večnosťou, pre prihliadajúcich sa všetko odohralo v priebehu niekoľkých sekúnd.

Ian náhle pohol rukou, zvierajúcou druhý meč, načo sa muž pokúsil pohnúť vlastnou čepeľou niekam, kde by sa mohol prichádzajúcej rane vyhnúť. Možnosť však neprichádzala a jemu neostávalo nič iné, než rezignujúco prijať fakt, že prehral ešte skôr, než vôbec plne začal bojovať. Zazrúc pohyb otrokovej čepele, očakával ostrú bolesť.

Avšak Ian spravil niečo iné. V sekunde otočiac meče do inej polohy, nasmeroval k mužovmu žalúdku jeho rukoväť. Prudko mu ju vraziac do brucha, započul tichý mužov ston, ktorý sa po tvrdom údere zohol k zemi, uvoľniac tlačenie svojho meča proti tomu Ianovmu druhému.