Odpusť!

-26-

Tak ako sa dalo očakávať, pôvodne len rýchla návšteva kostola, ktorú mala Louise v pláne čisto za účelom odovzdania otcových darov Charlesovi na chod kostola, pozdravenia Františky, ktorú už tak dlho nevidela a možno prehodenia s nimi niekoľkých slov, sa napokon pomerne predĺžila.

Kňaz, ktorý dlhým prehováraním donútil Louise ostať na obed, bol celý šťastný z veľkej spoločnosti pri dlhom kostolnom stole, zatiaľ čo Ian, nútený prijať nezvyčajné zaobchádzanie, ktoré ho miestami uvádzalo až do rozpakov, by sa už najradšej pobral na odchod. Necítil sa v tejto spoločnosti, medzi múrmi tejto budovy dobre. Možno preto, že všetky kostoly, ktoré doposiaľ navštívil, boli len hniezdom zla a všetci kňazi v nich len umelou pretvárkou.

A hoci by bol schopný uznať, že toto nebude ten prípad, že existujú výnimky, aj tak mu prišlo divné, že má povinnosť sedieť za veľkým stolom spoločne s Louise, kňazom, Františkou a piatimi malými sirotami, ktorých sa Charles očividne po smrti ich rodičov ujal. Zo zachytených rečí, postrehol, že ide o skutočne obdivuhodného muža, no aj keď uznával jeho dobročinnosť, predsa sa nedokázal zbaviť predstavy, že tie deti v jeho rukách isto nečaká nič dobré.

Veď kto vie? Možno má v pivnici väznicu plnú ich predchodcov...detí, ktoré ho už ako sluhovia omrzeli, prípadne sú vekovo súce na predaj. A tak, hoci mu bolo jasné, že v tejto výnimočnej situácii trpí len hlúpou paranojou, negatívnych myšlienok, ktoré si vybudoval za niekoľko rokov v otroctve, sa nedokázal ani jasným dôkazom mužovej dobroty zbaviť. A tak, napriek tomu, že mal však v tejto chvíli za stolom rovnaké postavenie ako ktokoľvek iný, napriek zdaniu, že aj Louise upustila od hierarchickej hry titulov, počas celého obeda, ani diskusie po nej, neprehovoril. Len v tichosti prijal jedlo, ktoré mu bolo pridelené, na konci poďakoval a opäť len nečinne mlčal.

Jeho snaha o nenápadnosť bola narušená, keď sa okolo neho po skončení obeda rozostúpili malé siroty a začali mu, zaujaté jeho zvláštnym výzorom, klásť otázky: ,,Prečo máte šedé vlasy? To ste už taký starý?" bola prvá otázka od možno šesť ročného chlapca.

,,Môžem si ich chytiť?" spýtalo sa o niečo mladšie dievčatko.

,,Sú pekné...vyzerajú ako striebro..." pridalo sa druhé, natiahnuc k nemu ruky.

Ian, ktorý si prv nebol istý ako na ich pozornosť reagovať, sa napokon rozhodol rýchlo vyhovieť detskej zvedavosti: ,,Narodil som sa s nimi...nemyslím, že som taký starý, aby som ich mal prirodzene." odpovedal prvému chlapcovi a vyložil si dievča na kolená, ,,kľudne si ich chyť...ale sklamem ťa, nie sú zo striebra." jemne sa zasmial nad tou predstavou. Kiežby ich len mohol predať.

Takto obklopený deťmi vydržal asi pätnásť minút, než ich k sebe Františka pobavene zavolala, aby jej pomohli s riadom. Ian bol za záchranu vďačný a potom, čo Louise došlo, žeby nemala dlhšie narúšať chod tohto miesta svojou návštevou, sa konečne rozhodla odísť. Jej otrok pociťoval značnú úľavu, keď po niekoľkých hodinách opustili pozemok kostola. Dnešok mu pripadal skutočne namáhavý, hoc sa dokopy nič nestalo, a zotrvať v zvyčajnej otrockej pozícii sa mu náhle javilo byť omnoho jednoduchším, než obedovať na rovnakej úrovni s kňazom.

A tak mu na ceste naspäť do Gregoryho sídla, kvôli spokojnosti nad odchodom ani len nenapadlo, že tá najhoršia časť dňa ešte len príde.

***
Na tvári mu pohrával desivý úsmev, vyvolaný nadšením, ktoré mu novonadobudnuté informácie poskytli. Jeho niekdajšie zmarená nádej na získanie prekladu kníh zo Zabudnutej zeme sa náhle javila byť obnovenou, a hoci mu ranná návšteva filológa prv poskytla viac pochýb, než úžitku, napokon sa z nej vykľulo to najlepšie, čo ho mohlo v tejto situácii stretnúť.