Odpusť!

-27-

Bola to už nejaká tá doba, odkedy videl čistú vodu, a hoci to nebolo tak dávno, čo ju považoval za každodennú samozrejmosť, v tejto chvíli mu tie časy prišli byť natoľko vzdialené, akoby sa odohrali v minulom živote. Meravo upieral vyhasnutý pohľad na pokojnú hladinu, snažiac sa rozpoznať tvár človeka, ktorú v ňom videl. Sivé vlasý, bledé oči, ušpinená tvár, krvavé chrasty, kruhy pod očami a výraz bez života...takže takto teraz vyzerá?

Musel sa v duchu zasmiať nad faktom, že nebyť farebného znamenia ich rodu, asi by sa už nebol ani spoznal. Avšak dobre vedel, že nemôže plytvať drahocennou možnosťou napiť sa tak vzácnej tekutiny...preto hneď, ako dostal od muža pri dverách povolenie, začal z vedra vodu prehĺtať v poriadnych dúškoch. Bolo mu jedno, že musí vyzerať ako zviera, bolo mu jedno, že mu obsah nádoby steká cez ústa na zvyšok tela, v tej chvíli sa sústredil len na ustupujúcu vyprahlosť vo svojich ústach.

Ach, bola voda vždy tak chutná?

Avšak jasne si uvedomoval, že mu táto príležitosť nebola venovaná zadarmo...jasne si uvedomoval, prečo sa nachádza v tejto miestnosti plnej zbraní, prečo je spoza chodby počuť ohromný krik davu ľudí. Predsa len, o mieste, na ktoré sa práve dostal, počul už ako šľachtic, a hoci ho nikdy nepokladal, tak ako každý otrok, za nočnú moru, domnieval sa, že tomu pocitu začne onedlho rozumieť. Nebol si presne istý, prečo ho sem jeho niekdajší majiteľ hodil, no predpokladal, že sa ho chcel už zbaviť alebo mu za neho títo ľudia ponúkli dobré peniaze. Tak či onak si nemyslel, že tu prežije dlho.

Položil už takmer poloprázdne vedro naspäť a zvyšok využil k očisteniu svojej tváre. Zanesená špina ho už dlhšiu dobu neznesiteľne svrbela, a hoci sa to naučil ignorovať, predsa len chcel mať vo svojich posledných chvíľach aspoň zdanlivo ľudskú tvár.

,,Skončil si?" spýtal sa ho strážnik neľútostivým hlasom potom, čo konečne prázdnu nádobu položil.

K zodpovedaniu tejto otázky nemusel prehovoriť, stačilo len nemo prikývnuť a čakať na ďalšie pokyny. Veď každé nové zbožie privezené do Kolosea býva hneď odskúšané, či je vôbec hodné špeciálneho tréningu, či má vôbec ducha na tomto mieste prežiť a nebude stáť majiteľov len zbytočné peniaze. Preto mal byť aj on ihneď po príchode hodený do arény v boji na život a na smrť.

Prišlo mu zvláštne, že sa ho potom, čo za neho zaplatili, tak jednoducho zbavujú, no ostatne nemal žiadne právo na námietky. Jeho jedinou možnosťou bolo ticho poslúchať a snažiť sa prežiť čo najdlhšie. Samozrejme by bolo krásnym ideálom, ak by sa svojim majiteľom vzoprel, zabojoval za svoje neexistujúce práva a napokon vyhral...avšak on si našťastie uvedomoval, že tento svet nefunguje ako životy hrdinských rytierov v zajatí, o ktorých ako malý čítal, vedel, že nie je hrdinom z nejakého príbehu a ak si otvorí ústa, skončí ešte horšie. Tak načo si navyše škodiť?

,,Môžeš si vziať dve veci." objasnil mu strážnik, načo sa Ian porozhliadol po zbrojnici. Bolo tu veľa nástrojov, ktoré doposiaľ nevidel, a tak ich zo svojho výberu automaticky vylúčil. Ostatne jediné, čo bol schopný používať, bol štít a meč, čiže sa jeho možnosti značne zužovali.

Pomaly sa presunul k najbližšej sečnej zbrani a zobral meč do rúk. Jeho váha pôsobila prijateľne, a hoci nevyzeral najnovšie, on si bol istý, žeby ho tu nemali, ak by nebol schopný svoj účel splniť. Teraz už len obrannú pomôcku. Očami prešiel na štít, nachádzajúci sa hneď vedľa. Natiahol k nemu ruku, no rázom sa zastavil. Jeho dlaň váhavo zmeravela a on sa ostal len dezorientovane dívať na okrúhlu kovovú pomôcku.

Počkať...načo mu to vôbec je? Načo by si zamestnával ruky niečím, čo slúži k obrane, keď jeho život nemá žiadnu cenu? Načo by ním blokoval útoky, keď si každý jeden z nich plne zaslúži? Načo sa vyhýba smrti, keď na jeho živote vôbec nezáleží?