Odpusť!

-15-

Kráčal pomaly za svojou skupinou, tak, aby nenarušil plány. Nebol v tom ešte veľmi vžitý, a tak mu robila nenápadnosť a tiché pohyby problém. Zlyhanie však neprichádzalo do úvahy a on sa len modlil, aby neurobil chybu ako naposledy. Nebolo jednoduché byť zbojníkom...navyše primladým, ktorý narobil viac škôd ako úžitku. Navyše nájsť skupinu, ochotnú deliť sa s úlovkom rovnomerne, bolo namáhavejšie, než by si kto pomyslel. Veľmi rád by bol robil niečo iné, no toto bola jediná práca, o ktorej vedel, že prináša zisk. Len škoda, že v nej nebol dobrý.

Toto bola už jeho štvrtá skupina...do prvej sa pridal, keď mal len dvanásť, a to bol ešte príliš hlúpy na to, aby mu došlo, že si nemá so zbojníkmi zahrávať. Okradol ich, no neušiel ďaleko...mal jediné šťastie, že ho skupina brala ako dieťa a ponechala ho len domláteného, no nažive.

Druhá skupina, v ktorej zotrval nejaký čas, avšak len ako výpomoc, ho vykopla po tom, čo sa počas jeho stráže odohral nájazd kráľovského vojska, ktoré všetku ich ukradnutú korisť vyrabovalo. Nebola to jeho chyba...ak by bol zostal, chytili by ho a popravili...bolo predsa pudom sebazáchovy, že ušiel.

A v tretej, poslednej pred tou, v ktorej sa nachádzal teraz, sa stalo niečo podobné. Pri jeho prvej skutočnej akcii, keď číhali na vyššom vrchu presne nad cestou, cez ktorú mal prechádzať koč ich cieľa, sa mu pošmykla noha a on upútal pozornosť. Všetko pokazil a než sa vrátil do skrýše, všetci už boli preč. Nemohol si myslieť, žeby ho po takom zlyhaní prijali naspäť.

A teraz bol tu, v skupine, v ktorej si zatiaľ nijako nezavaril. Bol u nich už skoro pol roka a doteraz si viedol dobre. Skrývali sa a lúpili v lesoch okolo kráľovského mesta a práve dnes sa presúvali do nového útočiska. Nikto mu nepovedal, kde presne sa nachádza, no on sa ani nepýtal. Predsa len, keď dorazia, zistí, kde budú od teraz fungovať.

Problémom však bolo, že ich presúvanie nemalo zahŕňať žiadne krádeže či prepady. Hoci si zo sebou niesli všetko...teda to, čo postíhali, keďže dôvodom ich migrácie bolo zvýšenie hliadok v okolí ich niekdajšieho útočiska.

Avšak zrazu nastala zmena plánu. Keď totiž prechádzali cez tento menší les, kde zvyčajne nebolo ani živej duše, spoza stromov začuli podráždené ženské mrmlanie. Inštinkty ich vodcovi nedali, a tak dal pokyn k zastaveniu. Spoza húšťavy stromov nenápadne vykukli na cestičku, smerujúcu k mestu, a hoci už boli skoro mimo les, aj tak nedokázali odolať.

Teda on by dokázal, jeho veľmi akcia nelákala, no to nezáležalo od jeho slova. A preto, keď do očí ich vodcu udrel lesk veľkej mince v dievčatiných rukách, na ktorú sa podráždene pozerala, zatiaľ čo chrlila nejaké nezmysli, neostávalo nikomu nič iné, než sa prichystať na lúpež.

Kráčali pomaly a potichu, snažiac sa nájsť vhodný moment na útok. Bola sama, no vzhľadom na to, že sa rozprávala sama so sebou, mohlo ísť o pomätenú ženu alebo čarodejnicu...a s čarodejnicami sa nebolo dobré zahrávať...hoci nikto z nich nikdy žiadnu nevidel.

Avšak dievčatine ufúľané šaty a zničený výzor jej dodávali nádych šialenstva. Preto nenechávali nič na náhodu. Pomaly ju obkľúčili z oboch strán, tak aby si ich nebola schopná všimnúť. Stále neboli príliš vzdialení od pláže, čiže si mysleli, že pôjde len o rýchly prepad alebo útek v prípade, žeby sa zo ženy predsa len vykľula bosorka...predsa len, kto sa už rozpráva sám so sebou, akoby nadával tretej osobe?

Pozorne sledoval pohyby mužov naokolo, aby neurobil nejakú chybu, aby dokonale zapadol do davu. Bola pravda, žeby sa im peniaze zišli, nebolo jednoduché uživiť tak rozsiahlu skupinu a tá minca v ženiných rukách vyzerala skutočne cenne.

A potom konečne nastal ten moment, keď dievča trochu spomalilo, keď boli všetci na svojich miestach, veliteľ dal rukou pokyn k akcii. V rovnakom momente všetkých dvadsať mužov povyskakovalo zo spleti stromov naokolo. Žena, obkľúčená z každej strany, preľaknuto zastala a len s jemne pootvorenými ústami rozmýšľala, či blúzni.