Odpusť!

-12-

Ucítila na svojej tvári nepríjemný závan vánku, načo jej telom prešla vlna chladu. Pomaly otvorila viečka, uprúc pohľad na oblohu, ktorá sa nad ňou všemohúco týčila. Slnko už dávno nebolo na svojej najvyššej pozícii a vyzeralo to, že už neostáva dlho, kým sa začne stmievať. Opatrne sa posadila, podoprúc sa rukami, načo ich aj hneď odtiahla, zmätene sa dívajúc na bahno okolo svojho tela.

Zhnusene sa poobzerajúc, opatrne vstala, pokúsiac sa zorientovať. Náhly pocit nevoľnosti zarovno s prudkým zatočením sveta naokolo, ju donútil klesnúť opäť k zemi. Bolela ju hlava, pohľad mala trochu rozmazaný. Prstami sa dotkla svojho čela, kde ucítila čerstvú chrastu. Čo sa to vlastne stalo?

,,Už si hore...dala si si na čas.'' začula hlas, ktorý práve nechcela veľmi počuť, načo zodvihla zrak smerom k Ianovi, ktorý sedel na skale vedľa nej.

,,Kde to sme...čo sa stalo...kde sú ostatní...kde je koč?'' nerozumela ničomu.

,,Zrútili sme sa. Koč...tak ten je niekde tam...a tvoji podriadený vlastne tiež. Jedného môžeš vidieť visieť na tej vetve...zabil sa na nej pri páde spoločne s koňom...ostatní sú tiež mŕtvi...ich telá vyplavilo opodiaľ.'' ukázal smerom k útesu, z ktorého miestami po strmej stene trčali konáre a skaly, následne presunúc pozornosť k pokračovaniu pláže, skrytej za skalami.

,,Zrútili?'' pozrela matne smerom, kam jej bolo ukázané, načo pohľad hneď aj odvrátila. Nie ani tak preto, žeby sa jej ten výjav hnusil ako skôr preto, že dokazovali Ianove slová, ktorým nechcela veriť.

,,Áno, zrútil. Náhodou som ťa odtiaľ vytiahol. Voz síce nie je ďaleko od brehu, ale nemyslím si, že z neho niečo zachrániš. Avšak kľudne sa o to pokús. Od teraz je to už len tvoj problém.'' prehlásil, zoskočiac spokojne zo skaly, na ktorej doposiaľ sedel.

,,Ako to myslíš môj problém...?'' nerozumela Louise, stále nevediac, ako vstrebať nové udalosti.

,,Od teraz si každý pôjde svojou cestou. Nemáš žiadne prostriedky na to mi zabrániť v odchode. Po tom, čo si sa zobudila a ja som ťa oboznámil s tým, čo sa stalo, mi už svedomie nič nekáže. Takže ti prajem veľa šťastia.'' zasmial sa, otočiac sa jej chrbtom.

,,Počkaj!'' zakričala za ním, prudko vstanúc, hoci stále cítila jemný závrat, ,,Kam si myslíš, že ideš? Nemôžeš ma tu nechať..neviem, kde som, ani kam mám ísť...!'' pribehla k nemu, prudko ho chytiac za rameno.

Ian, hoci by sa mohol z jej slabého zovretia jednoducho vytrhnúť, len sa pobavene otočil: ,,Samozrejme, že môžem, nie som k tebe ničím viazaný.'' dodal.

,,Si predsa môj otrok.'' prehlásila rázne so stálou dávkou povýšenosti.

,,Nie...bol som..'' zdôraznil minulý čas, ,,a ako iste vieš, otroci od svojim majiteľov často utekajú. Takže zbohom.'' prehlásil, znova sa chystajúc otočiť.

,,Stoj! Čo mám teraz robiť? Neviem, kadiaľ sme smerovali. Nevyznám sa v týchto lesoch...stmieva sa...nemôžeš odísť...'' hnevala sa.

,,Tak sleduj.'' odkýval jej, pokračujúc vo svojej chôdzi.

,,Hulvát...nevychovaný hulvát!'' kričala za ním Louise rozhorčene s náznakom zúfalstva, ,,Vedela som, že otroci nie sú ľudia...takéto správanie, kto to kedy videl, nechať dámu osamote uprostred lesa...a to som na chvíľu uverila, že máš v sebe šľachtickú krv. Napokon nie si nič iné, než kus odpadu...obyčajný otrok, ktorý nikdy nebude ničím viac!'' kričala za ním rozhorčene, načo Ian skutočne zastal.

Nie, žeby sa ho dotkli jej slová, to nie. Len ho podráždila tá naivita, jej vážnosť, s ktorou hovorila úplné kraviny. Mal chuť k nej dôjsť a vraziť jej, aby sa spamätala...avšak to by nespravil, podvedome vedel, že nie...a tak sa len so zvláštnym úsmevom znova otočil, o krok k nej podíduc.