Odpusť!

-14-

Hoci nekráčali dlho, Louise sa zdalo, že spiatočná cesta k jazeru je snáď dvojnásobkom tej prvotnej, ktorou dorazili do mesta. Ian nehovoril, len pokojne pokračoval pomedzi les, akoby si bol presne pamätal, kde treba zahnúť, hoci trasu videl len druhý krát. Ak by sa nad tým však Louise zamyslela, zistila by, že zorientovať sa v podobnom lese nie je zas tak zložité, navyše, ak cesta takmer vôbec nezmenila svoj jednosmerný vzhľad, len sem-tam sa rozvetviac do bočných trás, ktoré nepôsobili svojou izolovanosťou práve lákavo.

Tak či onak mala rovnaký problém ako včera, keď túto prechádzku absolvovali a to únavu a nechuť do hocakej námahy. Nohy v nepohodlných topánkach ju boleli, v špinavých šatách sa cítila zle, a hoci jej Ian v hostinci zohnal šedý odev, zvyčajne nosený slúžkami, Louise mienila radšej pretrpieť deň vo svojej honosnej róbe než v oblečení poddaných.

Ian teda na jej nepohodlie ohľad nebral a naďalej svižným krokom pokračoval vpred, zatiaľ čo ho ona len nespokojne a v tichosti nasledovala, dúfajúc, že dosiahnu cieľ v najbližších metroch.

Za spleťou stromov, obklopujúcou prírodný chodník, ktorým kráčali, náhle uzrela silnejšie svetlo, dávajúce najavo, že les končí. Nechcela si dávať plané nádeje, no po tom čo sa priblížili a Ian konečne zastal, nadšene si vydýchla. Oči jej zastavili na pláži, prepletenej skalami, tej, kde sa včera prebrala do nočnej mory.

,,Konečne." zajásala, čím si vyslúžila od Iana pobavený pohľad.

Obaja sa pobrali pomedzi skaly ďalej cez pláž, hľadajúc vhodné miesto, jednak nie veľmi vzdialené od miesta dopadu koča, jednak s dobrým prístupom k vode. Teda Ian hľadal, Louise znova len nemo kráčala, teraz už však spokojná s vývinom situácie.

,,Tu by to šlo." zastal Ian náhle len pár metrov od miesta, kde včera vyšiel.

Pamätal si, v akej časti jazera sa koč nachádza, a hoci to nebolo zas tak ďaleko od brehu, stále si nebol istý hĺbkou dna v mieste dopadu. Avšak, keď bol schopný vytiahnuť Louisu na povrch tak rýchlo, pravdepodobne nebude potápanie nejaký veľký problém, navyše cennosti by sa mali aspoň trochu lesknúť...minimálne v to dúfal.

Bez slova sa pobral k jednej zo skál, stojacej hneď pri brehu. Louise ho samozrejme nasledovala, onedlho však zastanúc, zatiaľ čo trochu nechápavo sledovala, ako si zvlieka oblečenie.

,,Čo robíš? " nerozumela.

,,Idem si zaplávať," zasmial sa, vedomí si, že Louise vie, čo ide robiť, ,,môžeš sa pridať, keď ti tvoja lenivosť náhodou dovolí."

Louise sa neveriacky zasmiala: ,,Som podľa teba nejaká pobehlica? Zabudni." odmietla rázne.

,,Nemusíš sa zvliekat." zasmial sa, uložiac všetky svoje veci na kameň, vynímajuc spodné prádlo, ktoré si pre Louisine psychické zdravie radšej ponechal.

Tá si len nespokojne sadla opodiaľ tak, aby videla, čo ide Ian robiť, pričom ho nevedome skúmala, hoci ho už v ošetrovni pár krát takto videla. Bolo trochu zvláštne, že mala váčšina otrokov vypracovanejšie telo než mnoho šľachticov, a hoci sa nad tým nepozastavovala dlho, prišlo jej to nespravodlivé. Prečo by mal mať niekto takého postavenia schopný a zdravý organizmus, zatiaľ čo si niektorí modrej krvi dokážu len s námahou nájsť schopného krajčíra či lekára?

Možno ak by sa tým mienila trápiť, bolo by jej došlo, že šľachtici narozdiel od otrokov denno denne nevykonávajú ťažké práce, no zato sú dobre živení a ak nejaký rod neprejavuje záujem o vojenské služby či výcvik, nie je prekvapivé, že si žije ako prasa v chlieve.

Jej však na tom nezáležalo, otroci boli úplne iná, omnoho nižšia liga, preto by jej neprišlo ani divné, ak by sa Ian vyzliekol úplne. Brala to totiž odlišne, než čo by sa pred ňou odhalil nejaký šľachtic. To by bolo nevídané gesto, no pri Ianovi necítila nič podobné. Žiadne pohoršenie, len ľahostajnosť a mierne podráždenie voči jeho drzosti.