Odpusť!

-17-

Vonku sa už pomaly schyľovalo k večeru, lesná cesta, ktorou kráčali bola osvetlená len matnou žiarou posledných lúčov slnka. So zväčšujúcou sa tmou, sa zrýchľovalo aj tempo ich chôdze. Ian totiž netúžil po nočnej prehliadke lesa a radšej než sa vraciať v neskorých hodinách, by sa bol utáboril na jednom z ľahko objaviteľných bezpečných miest, ktorých bolo v týchto končinách určite nespočet. Bol si však istý, že Lousie jeho názor nezdieľa, preto sa snažil ukončiť túto výpravu čo najskôr.

Kráčal tesne za mladíkom, ktorý ich viedol k miestu, kde sa mala zbojnícka skupinka na noc usadiť. Hoci by ich mohol oklamať a zaviesť na úplne iné miesto, nerobil tak. V tejto chvíli bol skutočne šťastný, že hoci ho jeho niekdajší kolegovia neoboznámili s ich úplným cieľom cesty, vedel aspoň o tejto jednej lokácii, týkajúcej sa ich menšieho utáborenia. Bol si vedomí, že inak by neušiel udaniu, ktoré mal Ian, kráčajúci výhražne za ním v pláne.

Nechať sa zatknúť a hodiť do basy, bolo to posledné, po čom túžil. Ako súčasť zbojníckej skupiny, kradnúcej v okolí kráľovského mesta, by skončil pri najlepšom na šibenici. Teda pri najlepšom z jeho uhľa pohľadu...radšej už rovno umrieť, než podstúpiť potupu vo forme verejného trestu a následného uvrhnutia do väznice, kde by hnil po zvyšok svojho života. A keďže mal teraz možnosť, ako vyhovieť dvojici za sebou tak, aby ho neudali a prípadne aj nechali ísť svojou cestou, bol rozhodnutý nespôsobovať si zbytočne ďalšie problémy ich zavádzaním. Pri šťastí na svojej strane by mohol napokon získať aj onú mincu, o ktorú všetkým išlo.

Hlavnú časť lesa prešli už dávno a teraz kráčali cez široký pás stromov, tiahnuci sa pozdĺž pobrežia, snažiac sa nájsť jednu z jaskýň, ktorá mala byť miestom zbojníckeho táboriska. Lousie išla hneď za Ianom a v snahe udržať s ním krok, nemala ani čas na sťažnosti ohľadom prirýchleho tempa, ktoré nahodili.

Mala chuť kričať, keď sa jej pri uchu mihol bzučavý zvuk, spoločne s tmavou hoc drobnou siluetou, dávajúc najavo, že sa k životu začína prebúdzať večerný hmyz. Nestačilo, že musela prežiť celú jednu noc v izbe hostinca, plnej švábov, teraz sa ešte mala aj plížiť v šere zapadajúceho slnka lesom, plnej bzučiacej hávede.

Ian však tento jej odpor ignoroval. Bol totiž stále mierne podráždený a navyše mu toto neprišlo ako vhodná chvíľa na zaoberanie sa Louisou rozmaznanosťou. Kiežby len jej nedával ten mešec, kiežby si ho bol nechal a teraz by nemusel riešiť tieto problémy...nemusel by byť znova naviazaný na jej sľub, že mu za všetko zaplatí. Avšak stalo sa a on sa teraz len potichu plížil po zbojníkových stopách, čakajúc, kým konečne dorazia na miesto, kde sa nachádzala Louisina minca, schopná zabezpečiť kontakt s jej bratrancom.

Mladík náhle prudko zastal a pochybne sa poobzeral dookola. Ian, okamžite zastal, sám hľadajúci príčinu jeho znepokojenia. Len Louise nechápavo postával a nerozumela, o čo tým dvom bláznom ide.

,,O čo tu i-" začala, no Ian ju rýchlo utíšil, snažiac sa sústrediť na zvuky z okolia.

,,Počuješ to?" ukázal dookola, načo mu Louise venovala namietavý pohľad s jasnými pochybami o jeho psychike.

Už už sa chcela oddialiť a pobúrene mu vyniesť na oči, že sa tu nič neozýva, keď v tom začula niečo aj ona sama. Slabý zvuk a jemne vibrácie v pravidelnej melódií.

,,Hudba?" spýtala sa skôr sama seba.

,,Sme blízko." objasnil Ian a vybral sa vpred, avšak už o niečo pomalšie, aby mal prehľad o každej zmene v okolí.

Louise sa v tichosti pobrala za nimi a trochu znervóznela, keď jej došlo, že onedlho príde čas k nejakej akcii. Ian opatrne vnímal približujúci sa zvuk, držiac sa stále za mladíkom, aby mal istotu, že im neujde.