Odpusť!

-5-

Louise otrávene sedela na ošetrovni priamo vo svojom sídle, kam asi pred pol hodinou dovliekla svojho nového otroka. Chcela vysvetlenie, no prv potrebovala, aby bolo postarané o jeho zranenia. Včera úplne zabudla na rany, ktoré získal ešte počas aukcie, no teraz na tom už aj tak nezáležalo.

Dosť sa tu už však nudila a dumať nad príčinami jeho sporov ju už taktiež nebavilo. Preto keď sa dvere od ošetrovne konečne otvorili a hlavná sestra vyšla, aby jej podala správu o tom, že je všetko hotové, v duchu zaplesala, že už dlhšie nemusí čakať.

,,Tak ako je na tom?'' zaujímala sa, akonáhle mohla konečne vstať.

,,Nič vážne, slečna. Mnoho podliatin a modrín, niekoľko hlbších škrabancov, no nič, čo by vyžadovalo dlhšiu liečbu. Ošetrila som ho...môžete si po neho ísť'' objasnila jej sestrička, zatiaľ čo ona len s prikývnutím otvorila dvere, za ktorými mal byť Ian.

Ten len s rukami na hrudi sedel na posteli, očividne nevediac, čo teraz. Louise zastala vo dverách, nasledujúc svoj pohľad jeho smerom. Ako náhle si Ian uvedomil, že niekto vošiel s povzdychom vstal, akoby ho to tu už nebavilo.

,,Konečne...'' prehlásil skôr sám pre seba, poberúc sa jej smerom.

,,Stoj...!'' prikázala Louise, načo Ian skutočne nechápavo zastal, nerozumejúc, čo sa deje. ,,Kde máš oblečenie?'' spýtala sa pri pohľade na jeho odhalenú hruď, momentálne posiatu niekoľkými gázami a náplasťami. Cez ramená sa mu tiahol obväz.

,,Bolo mi povedané, že je nenositeľné...'' založil si ruky na hrudi, nechápuc jej nespokojnej reakcii.

,,Pravda.'' prikývla napokon sama sebe, na chvíľu sa zamysliac. Ak sa nemýlila, tak by mala mať na izbe oblečenie, ktoré nechala zaobstarať práve pre neho...hoci už takmer zabudla, o čo presne išlo.

Ian sa spokojne zasmial: ,,Alebo si ma chceš prezrieť? Mám sa ti vyzliecť celý?'' prehlásil samoľúbo s náznakom úsmevu.

Louise sa prudko zamračila, rázne sa otočiac na odchod. ,,Radím ti, strážiť si svoje slová...otrok.'' prehlásila, stratiac sa vo dverách.

Ian si len pobavene povzdychol, poberúc sa za ňou. Celú cestu chodbami ani jeden z nich neprehovoril. Louise kráčala pred ním, isto si to mieriac do izby, kde sa však nemienila zdržať dlho, zatiaľ čo Ian ju len ticho nasledoval.

Keď napokon konečne dorazili do cieľa a oni sa znova ocitli v miestnosti, kde sa včera aj rozlúčili, Louise sa porozhliadla po okolí, očividne hľadajúc niečo, na čo si mala spomenúť už dávno. Zrak jej zastal na kôpke šedého oblečenia, ktoré jej ešte včera bolo doručené a ona ho nechala len tak váľať na stole.

,,Obleč si vrch z tohto...'' prikázala, načo Ian okolo nej len ticho prešiel, zoberúc do rúk šedú látku.

Nevyzeralo to boh vie ako, ale bolo to lepšie, než otrhaný odev, v ktorom bol do teraz. Navyše už mal aj pánov, ktorý mu žiadne to oblečenie ani len neposkytli...toto bolo pomerne luxusné, keď to tak napokon celé zhrnul.

Louise nezaujato sledovala, ako sa jej otočil chrbtom, navlečúc si cez hlavu tričko. Jej pohľad skĺzol na dlhé a početné jazvy, zdobiace jeho inak bledú a na pohľad krehkú pokožku. Rany nevyzerali byť čerstvé a taktiež to pôsobilo, akoby neboli z rovnakého nástroja...tak či onak nedokázala skryť prekvapenie, ktoré sa jej usadilo v očiach. Odkiaľ môže mať tak neskúsený jedinec toľko jaziev?

,,Čo na mňa tak pozeráš?'' pozdvihol Ian obočie po tom, čo sa k nej znova otočil tvárou, ,,Za to tričko ti nepoďakujem.'' odvetil stroho.