Odpusť!

-11-

Ianovi nebolo o ceste povedané v nejakom väčšom predstihu, preto ho ráno informácia o odchode prekvapila. Netušiac, o čo ide, kam sa má dostaviť a ani prečo sa Louise tvári tak podráždene, len nechápavo opustil otrockú miestnosť, kam bol na noc znova hodený. Tento krát to však bolo niečím iné.

Buď sa reči o jeho víťazstve nad vojakom rozšírili, preniknúc aj do uší ostatných služobníkov, ktorí ho tým pádom zo strachu nechali na pokoji...alebo sa o jeho pokojné nažívanie postarala Louise. Tak či onak sa počas noci nič neudialo, všetci ho ignorovali alebo to tak aspoň pôsobilo. Ian si však bol schopný všimnúť pretrvávajúcej nevraživosti a vedel, že bude len otázkou času, než sa všetko vráti do starých koľají. Predsa len bývalý šľachtic v spároch otrokov nemôže bezpečne zotrvávať večne.

Po tom čo nasledoval Louisu na chodbu, všimnúc si pri dverách viacerých osôb, mu bolo jasné, že nie je vhodná doba na otázky. Preto len v tichosti, v pozícii, akú mal v postavení otroka zastávať, nasledoval svoju paní až k východu, kde ju už očakával otec. Niekoľko rozlučných slov za cesty ku kočiaru, pri ktorom stál asi tucet stráží, spoločne s jedným kočišom, mu postupne udieralo do uší.

Louise sa s úsmevom, ktorý bol hoc hraný, no aj tak vierohodný, rozlúčila s otcom, sľúbiac, že ho bude reprezentovať hodne svojmu postaveniu, následne vstúpila do koča, ktorý ich mal odviezť z Ianovho pohľadu netušiac kam. Chvíľu rozmýšľal, či sa od neho očakáva, že pôjde za ňou alebo či má kráčať po celý čas za kočom ako mu už bolo niekdajšie v minulosti počas ciest prikázané, no Louise mu napokon s týmto rozhodovaním pomohla.

,,Ty budeš pri mne.'' prikázala, pokynúc mu, aby si vliezol za ňou.

Ian sa teda posadiac oproti nej, zatvoril dvere, venujúc jej konečne spýtavý pohľad.

,,O čo...?'' chcel začať, no Louise ho rukou utíšila, naznačiac, že má ešte chvíľu mlčať.

Spoza závesu sledovala, ako stráže zaujali miesta na koňoch, rozostúpiac sa pravidelne okolo koča, ako sa ich vodič stratil na mieste, odkiaľ mal popohnávať záprah. A až potom, po tom ako sa pohli, po tom ako prešli bránou od pozemku sídla, smerom k medzimestským cestám, až potom, čo si bola istá, že majú súkromia dosť, mu dala rukou povolenie k tomu, aby potichu prehovoril.

,,Čo sa tu deje? Kam máme namierené?'' podvihol obočie.

,,K môjmu bratrancovi. Spoločenský festival, ktorý sa u neho koná, nie je prístupný absenciám.'' objasnila, no tým toho aj tak nevyjasnila veľa.

,,A prečo idem aj ja?'' nerozumel.

,,Si môj osobný otrok...pôjdeš tam, kam pôjdem ja...'' prehlásila povýšene, hoci pravda bola trochu iná. Avšak aj kebyže jej brata nezaujme, pravdepodobne by ho musela vziať...keď ho už zapojila do svojej ochranky, bolo by to predsa na mieste.

,,To nie je vôbec sebecké.'' prehlásil drzo, jemne odkryjúc záves, načo mu pohľad spadol na začínajúcej spleti stromov.

Išli cez les. Husté porasty, medzi ktorými viedla upravená cesta, stavaná práve na podobné koče, pôsobili trochu stiesneným a predsa útulným dojmom. Tak zelené...presne vystihujúc túto zem, kde väčšinu roka vládlo letné počasie, vyhrávajúce optimistickou náladou. Dobre...pre otrokov, pracujúcich na poliach, stavajúcich doky, či poddaných, vykonávajúcich prácu svojich pánov, teplo zas tak pozitívne nebolo, no na prvý pohľad to tak pôsobiť aspoň malo. Minimálne Louise si o svojej zemi myslela, že je najdokonalejšou zo všetkých štyroch kráľovstiev. Zato Ianovi sa režim každej zeme zdal zvrhnutia-hodný.