Odpusť!

-23-

Keď mu bolo povedané, že dnes podniknú výlet mimo sídla, nazdával sa, že ich hneď po prekročení prahu, hradbami ohraničeného pozemku, bude čakať koč či iný prostriedok dopraviaci ich na miesto, kam mala Louise namierené. Preto ho šokovalo, keď sa tak nestalo a oni pokračovali chodníkom, vedúcim do centra mesta po svojich.

Nebolo prirodzené, aby sa niekto ušľachtilý premával na návštevy, prípadne nakúpy bez skutočného sprievodu, a hoci mohol byť ich cieľ naozaj blízko, prišlo mu to zvláštne. Avšak, počas celej cesty nedostal možnosť spýtať sa na dôvod tejto anomálie, keďže hoc bolo pomerne skoro, mestom už prúdil život, čo mu znemožňovalo verejne k Louise prehovoriť. Bežní občania dávno započali hodiny práce pre svoje živobytie, a tak boli kraje ulíc plné otvorených stánkov, okolo ktorých sa obšmietala kopa kupcov a návštevníkov.

Avšak hoci na prvý pohľad vyzeralo mesto chaoticky, po menšom sústredení bol ktokoľvek schopný spozorovať, že vo všetkom vládne určitý systém, vytvoriaci dokonca celkom príjemnú, no predsa rušnú atmosféru. A tou teraz kráčali aj oni. Louise sa pred ním vo svojich honosných šatách, ktoré jej pravdepodobne taktiež daroval Gregory, s tvárou ako vždy vztýčenou nahor, niesla pyšne ulicou, akoby jej patrila. Samozrejme nebola jediná šľachtického pôvodu na vychádzke ulicami mesta a aj keď sa cudzí, vyššie postavení ľudia zvyčajne medzi sebou nezdravili, ani si nevenovali prebytočnú pozornosť, normálni občania naokolo im museli dopriať pozdravy, často aj proti svojej vôli.

Zriedkavý úklon zo strany okoloidúceho, občasné zdvorilé pozvanie ku niektorému zo stánkov, obsahujúcemu zbožie, potencionálne zaujímavé pre vznešenú dámu, či iné menšie detaily, sa stali Ianovou zábavou, zatiaľ čo kráčali, pre neho nevedno kam.

Louisine kroky po niekoľkých dlhých minútach zastavili a on vzorne zaujal miesto po jej boku, upriamiac nenápadne pohľad k nápisu, týčiacemu sa nad ich hlavami. V podstate to nebol ani tak názov, než skôr prosté písmeno S, cez ktoré boli prekrížené dve, očividne umelé, šable.

Muž, stojaci pred vchodom do obchodu, spozoroval šľachtičnú ako váženého zákazníka a so zdvorilým pozdravom, otvoril Louise dvere. Tá spokojne vstúpila a potom, čo ju Ian v tichosti nasledoval, sa vchod zabuchol.

,,Vitajte, vitajte..." ozvalo sa spoza pultu, zatiaľ čo Louise rozhodne nakráčal rovno smerom k predajcovi.

,,Dobrý deň prajem, včera podvečer sa tu zastavil môj posol s objednávkou na meno D'Agramon. Rada by som vedela, či je niečo podobné k dispozícii už dnes, po prípade, ako dlho bude trvať niečo podobné zhotoviť..." začala, no to ju už Ian nepočúval.

Namiesto toho sa zaujato rozhliadol po okolí. Boli u kováča...a nie len tak hocakého. Po murovaných stenách, nad nimi v pošvách, bez krytu pozapichované v drevených košoch špeciálne určených na túto funkciu, aj všade naokolo, sa mu pohľad naskytol na množstvo čepelí prvotriednych mečov. Ich lesk sa odrážal do miestnosti vďaka matnému svetlu, prúdiacemu spoza menších okien, pričom z priestoru za predajcom bolo možné vycítiť jemnú žiaru, ktorú si Ian automaticky spojil s kováčskou dielňou. Samozrejme, bolo by zvláštne, ak by tu mal takéto kúsky, no miesto, kde ich ukuť nie.

Ale prečo sem vôbec prišli? Žeby mu nechala Louise vyrobiť meč? Veľmi tomu neveril, no napriek tomu ho nenapadalo iné vysvetlenie. Avšak, nech už to bolo akokoľvek, neočakával, že sa jeho "paní" prekoná a dá mu zbraň, ktorá by mu pasovala do ruky. Predsa len, kto by už míňal toľko peňazí na otroka?

,,Zvyčajne by niečo podobné trvalo niekoľko týždňov, ale vďaka rýchlym zdrojom som bol schopný získať tieto krásne kúsky. Nie sú ukované tu, pochádzajú zo Západnej zeme. Ako iste viete, kovové rudy z ich krajiny sú najcennejšie a zbrane z nich majú dopyt po celom kontinente. Ak by ste ich včera neobjednali, určite by sa onedlho posunuli ďalej..." vychvaľoval kováč zbožie, keď sa z druhej miestnosti vrátil s dvoma mečmi.