Odpusť!

-22-

V jedálni vládla zvláštna atmosféra. Hoci Ian predpokladal, že tu bude rušno, vzhľadom na zvyčajné množstvo slúžiek, obsluhujúcich dlhý stôl počas všetkých jedál, ktoré doposiaľ u šľachticov zažil, bolo tu pomerne ticho. Keď s Louisou vošli, všetky prvé chody boli už prestrené, pričom Imrich s Gregorym v tichosti čakali na jej príchod.

Prišlo mu, akoby každý ich krok urobil do vzduchu dieru, čoho vrcholom bolo hlasné buchnutie stoličky o zem v momente, ako svojej formálnej pani kus nábytku odsunul a poskytol jej tak miesto na posadenie. Po tom, ako Louise zaujala čestný post oproti svojmu bratovi a v podstate na ľavo od bratranca, ktorý okupoval stoličku na čele stola, konečne sa ticho trochu uvoľnilo.

,,Máš tu nezvyčajne málo služobníctva, Gregory." podotkla slušne, rozmýšľajúc, kto prinesie dalšie chody, po prípade, kto ich obslúži, ak budú niečo potrebovať.

,,Nemaj obavy, len som chcel stráviť trochu času so svojou rodinou bez ich prítomnosti...to však neznamená, že nevedia, kedy prísť." objasnil.

Louise mu odpovedala len jemným úsmevom a v rovnakom momente, ako siahol po príbore, nasledovali ho aj zvyšní dvaja hostia. Ian samozrejme nedostal najesť, teda aspoň teraz nie, hoci dúfal, že mu na dnes jeho "milostivá" paní niečo zoženie...aj keď nemohol povedať, žeby v to veľmi veril. Jeho terajšou úlohou bolo len ticho postávať za jej ramenom a úslužne upierať pohľad niekam mimo šľachtu, najlepšie na stenu pred seba, po prípade do zeme.

Jeho pozornosť však po pár minútach upútalo niečo iné. Išlo o pohľad, smerujúci priamo spred neho, z miesta, kde stál Imrichov služobník, podľa vypálenej značky na krku a kovového obojka, na ktorý bola napojená dlhá reťaz, očividne taktiež otrok. Nie každý z nich mal tento dôkaz menejcennosti na tak viditeľnom mieste, no teraz mu to prišlo vhod, minimálne mu to vysvetlilo dôvod jeho upnutého pohľadu.

Ak by išlo o obyčajného sluhu, pravdepodobne by mu veľa pozornosti nevenoval, no u otrokov bol vždy "populárny". Avšak hoci bol na zaujaté a nevraživé zazeranie z ich strany zvyknutý, tento bol niečím iný, akoby nevzbudený odporom, ako skôr prekvapením. Nech už zaujal toho muža čímkoľvek, ten z neho do konca večere nespustil zrak.

,,Nalej víno." začul Ian Imrichove slová, očividne smerujúce k otrokovi, ktorý však na rozkaz nereagoval. Akoby omráčene stále upieral oči pred seba a hlboko v myšlienkach na chvíľu stratil pojem o tom, kde sa nachádza.

Zo zamyslenia ho dostalo až prudké trhnutie reťazou, donútiace ho sa prekvapene zohnúť k svojmu pánovi: ,,Nepočul si?" pozrel mu Imrich do očí, podráždený jeho spomalenosťou.

Akoby nestačilo, že dnes nebol schopný viac naraziť na svoj cieľ, ešte ho aj zvyčajne najpôsobivejší jedinec nepočúva. Za normálnych okolností by sa nenechal tak jednoducho vyviesť z rovnováhy, no pohľad na šedovlasého otroka, príliš vzácneho pôvodu na to, aby sa vyplýtval na Louise, ho robil ešte výbušnejším. Prečo ho otec nekúpil jemu, ak ho niekde zbadal? Každý zberateľ predsa prahne po takom kúsku...bolo až komické, že skončil u otrokmi nezaujatej Louisy.

,,Ospravedlňujem sa, pane." sklopil muž okamžite zrak a po tom, čo Imrich reťaz od jeho obojku pustil, nalial do prázdneho pohára víno.

Zvyšok večere sa už jeho oči s Ianom nespojili. Buď sa to obával, že si tejto činnosti zadúmania jeho pán všimne a ešte tým prileje olej do ohňa alebo len viac nepovažoval na šedovlasom mladíkovi nič zaujímavým. Tak či onak to na prvý pohľad vyzeralo, že táto večera skončí bez problémov, hoci mala Louise celý čas obavy v opak.

Gregory začal po druhom chode, prinesenom na zvuk zvončeka služobníctvom, hovoriť o blížiacom sa bále, ktorý sa mal onedlho konať. Ich konverzácia vystriedala tému pozvaných hostí až po zaujímavé časti programu, pričom sa nezabudli obaja súrodenci náležite mnohonásobne vyjadriť k tomu, ako sa už na spomínané oslavy tešia.