Odpusť!

-16-

Ian sa neponáhľal tak ako mal pôvodne v pláne. Keď si totiž uvedomil ku komu sa vracia, veľmi sa mu nohy vpred nehýbali. Avšak ako tak spomalene bežal lesom smerom k miestu, odkiaľ vyšiel Louisin krik a následný náraz kovu, pravdepodobne zbraní, do uší mu udreli aj hlasy ľudí, na ktorých pravdepodobne narazila.

Podvedome pridal do kroku a bolo mu skutočne záhadou, keď napokon zastal na mieste pri Louise, kde sa okrem nej nachádzal len jeden, zranený mladík. Mohol byť možno o rok starší od neho, no veľmi tak ani nevyzeral a vzhľadom na to, že len otrasene sedel na zemi, zvierajúc si krvácajúce rameno, zatiaľ čo nad ním Louise zmätené stála, pôsobil ešte neškodnejšie.

,,Nedokážeš ani len les prejsť bez vzbudzovania pozornosti, že?'' vysmial sa jej, keď k nej pomaly podišiel.

Louise na neho hodila podráždený, no trochu otrasený pohľad a rýchlo spustila: ,,Je to tvoja chyba...nechal si ma ísť samú...už som sa videla na druhej strane. Čo tu vôbec robíš, myslela som, že ti je jedno, čo sa mi stane.'' odfrkla si nahnevane, no Ian bol v jej hlase schopný zaznamenať náznak doznievajúceho strachu.

Ruky stisnuté k sebe sa jej jemne triasli a očami behala po okolí, akoby sa bála, že zo storomov onedlho znova niekto vyskočí. Nezávisle od jej hrdinských rečí, skutočne sa pred chvíľou bála o svoj život.

,,Očividne si skôr ty zmlátila jeho.'' zasmial sa pri pohľade na nešťastného mladíka na zemi, ktorý sa už pomaly pozviechával na nohy.

Prítomnosť novej osoby sa mu nepáčila, no teraz ju veľmi neriešil. Fakt, že bol vyhodený ďaľšou skupinou bez toho, aby získal čo i len jednu mincu na uživenie, ho nútil zúfať. Znova to dokašľal...mal sa proste pridať ku kolegom, mal to šéfovi odkývať...čo je mu po cudzom živote...teraz je on zranený a ešte aj odkázaný sám na seba...bez práce, bez jedla, bez peňazí, s krvavým ramenom a odmenou na svoju hlavu.

,,Bolo ich tu aspoň dvadsať! To si si ich cestou sem nevšimol?! Veľkí odporní chlapi so zbraňami...boli to prekliatí zbojníci!'' kričala na neho, akoby mu preskočilo, ,,Tento tu sa ma len hlúpo zastal a vykopli ho.'' dodala.

,,Nebolo by na škodu prejaviť trochu vďaky...bože, prečo som to len spravil? Takto hlúpo sa nechať vyhodiť.'' tváril sa zničene.

Ian mu venoval zaujatý pohľad: ,,Zbojník?''

,,Ešte pred minútou.'' odfrkol si podráždene, vediac, že je to len a len jeho chyba, že je taký slaboch. Mal by byť zvyknutý zabíjať, keď chce byť zločincom nie? Tak prečo si na to nevie zvyknúť? Jednoducho hlupák.

Ian si ho chvíľu premeriaval, než napokon znova pozrel na Louisu a potom znova naspäť: ,,Pekná situácia. Tak sa teda znova maj...očividne si v poriadku, tak to moje svedomie predýcha.'' zasmial sa sám na sebe.

,,Kam si myslíš, že zas ideš?'' vybehal na neho Lousie, ,,Už si ma raz opustil a aha ako to dopadlo...'' rozhodila rukami.

,,Získala si spoločníka, buď rada, zbojníci sa zvyčajne biť vedia. Keď ti pomohol, tak ti ani neublíži...buď rada.'' prehlásil, akoby to bolo jasné.

,,A-ako ma môžeš nechať s takým buranom, navyše si nemyslím, že so mnou pôjde a ani to nechcem.'' kráčala za ním.

Ian sa s povzdychom otočil: ,,Máš tu mincu, povedz mu, že si šľachtičná a že mu za doprovod zabezpečíš budúcnosť...vyriešené. Choď do mesta, vybav si odvoz a vuala, nikdy sa už neuvidíme.''

Louise však teraz neodpovedal, len naďalej zamračene kráčala za ním, do kruhu ako sa Ian hýbal, stále okolo toho istého miesta, aby zistil, či s tým nedá pokoj.