Odpusť!

-28-

V tichosti kráčal po boku Louise, sprevádzajúcej Gregoryho do komnát svojho otca. Bartolomeo, pán tohto kniežatstva, bol už nejaký čas upútaný na lôžko neznámou chorobou, spôsobujúcou psychické i fyzické problémy. Väčšinu času prespal, takmer nevnímal svoje okolie, vyzeralo to, že ho postihla útržková strata pamäti...šepkalo sa, že ho nikto nepočul od začiatku choroby prehovoriť a niekdajšie dokonca kolovali reči, že ho niekto zaklial.

Bartolomeo bol jednoducho neschopný vykonávať svoju funkciu kniežaťa, no keďže stále žil, jeho syn nemal žiadnu možnosť nastúpiť na čelo rodu. Otca pravidelne navštevoval rovnako ako dnes, pričom sa tento krát rozhodol zobrať aj sesternicu, ktorá trvala aspoň na pozdravení svojho strýka.

,,Pravdepodobne ťa ani nespozná...nemaj mu to za zlé." oboznámil ju Gregory pred tým, než sa dvere do Bartolomeovej komnaty otvorili.

Hoci Ian očakával, že mu bude pokynuté vyčkať vonku, žiadne príkazy napokon neobdŕžal, a tak vošiel do miestnosti spoločne s nimi. Do nosa mu okamžite udrel sladký zápach zmesi bylín, pravdepodobne liečivého účinku, ktoré však svoj účel očividne nespĺňali. Prihliadnuc na stav postaršieho muža v posteli, ktorého takmer prázdne oči smerovali ku stropu, akoby si návštevy ani len nevšimol, sa nedalo vyvodiť nič iné. Trojica zastala pri jeho lôžku, Gregory poslal lekára, podávajúceho kniežaťu rannú medicínu, preč a následne si k otcovi prikľakol.

,,Dobre ráno, otec...ako sa dnes cítite?" spýtal sa, hoci vedel, že nedostane odpoveď. Bartolomeo na synov hlas ani len nezareagoval, len naďalej nemo upieral pohľad do stropu, akoby v bdelej kóme.

Ian pochybne sledoval, ako sa šľachtic zhovára s otcom, ktorý ho očividne ani nevníma, a hoci to Louis pripadalo obdivuhodné a dobrosrdečné, jeho zmýšľanie nedokázalo pochopiť, načo to robí. V Gregoryho hlase počul niečo zvláštne, niečo neúprimné, niečo, čo mu nedovoľovalo cítiť súcit k jeho situácii...nie žeby si ho šľachtic ako on vôbec zaslúžil. A k tomu ten zvláštny smrad bylín, tak povedomý, tak sladký, no napriek tomu skrývajúc horkastý nádych. Akoby sa kopa lipových a harmančekových liečiv snažilo prekryť pach niečoho ďalšieho...no nedokázal si spomenúť čoho. Skutočne nerozumel, ako môže taký smrad niekoho vyliečiť.

Každopádne nemal možnosť prehovoriť, a tak len nemo pozoroval, ako sa do zbytočného zhovárania s polomŕtvym pridala aj Louise, ktorej na tom očividne neprišlo nič divné. Takto ubehla asi pol hodina zabíjania času, než sa konečne pobrali naspäť. Tesne pred tým, než sa ich cesty mali rozdeliť a zvyšok dňa opäť odlúčiť, však Gregory začal s témou, o ktorej si Ian myslel, že bude vyriešená hneď na začiatku.

,,Louise, ak by to nebol problém, mal by som na teba prosbu." začal, čím upútal jej pozornosť.

,,Čokoľvek Gregory." prikývla.

,,Po včerajšom rozhovore s jedným nemenovaným mužom som dospel k záveru, žeby mi tvoj otrok mohol byť predsa len nápomocný. Ak by ti to neprekážalo, rád by som si ho požičal na preklad už spomínaných spisov...samozrejme v prípade, že ho budeš potrebovať, pošlem ho spätne za tebou." začal.

,,Pokiaľ si dobre pamätám, vravel, že na písmo svojej zeme pozabudol." zaspomínala na toto Ianove očividné klamstvo.

,,Ukázalo sa, že si predsa len na niečo spomína, takže ak s tým nemáš problém, rád by som jeho služby využil." zopakoval.

Louise sa na Iana váhavo pozrela, snažiac sa z jeho výrazu vyčítať nejaké emócie. Kedy sa tí dvaja zhovárali? Donútil Gregory jej otroka k spolupráci násilím? Nie...to by si bez jej vedomia nedovolil. Tak ako potom?

,,Samozrejme, nemám s tým problém." nevedela, čo iné na to povedať.

,,Som ti vďačný. Aké aktivity si mala na dnešok v pláne?" zaujímal sa.