Odpusť!

-10-

Louise stále sedela nečinne na lavičke, sledujúc, čo ma Nikol v pláne. Hoci nemala potuchy, o aký typ zábavy pôjde, jej bujná fantázia jej dávala možnosť predpovedať rôznorodé aktivity. Zvyčajne sa jednalo o záležitosti brutálne alebo nevhodné, hlavne vďaka jej bratovi, ktorý sa so svojimi otrokmi rád hrával a ona bývala často svedkom toho, čo zmysel slova zábava, vypusteného z úst rozmaznaného decka, znamená. Ale skutočne má niečo podobné v pláne aj toto malé dievča. A keď áno...kedy bude vhodná doba jej to zaraziť?

Ian medzi tým upieral pohľad na Nikol tak, aby to nevyzeralo, že sa na ňu díva priamo. Vedel, ako fungujú pravidlá, hoci ich nie vždy dodržiaval. Pozerať sa priamo na svojho pána, paní alebo ich hostí vyššieho než obyčajného postavenia, bolo neprípustné. Nie žeby sa mu tým veľmi chcelo riadiť, no nespôsobovať zbytočné problémy, bolo zahrnuté v dohode, ktorú s Louise uzavrel. A tak len ticho očakával, čo sa bude diať.

Nikol sa postavila, podíduc k nemu bližšie, náhle prikážuc: ,,Na kolená.''

Ian príkaz splniac, si kľakol k jej nohám, zatiaľ čo sa dievča len spokojne usmialo. Očakávajúc všetko však len ucítil dotyk je drobných rúk vo svojich vlasoch, ako sa mu hrabe medzi šedými pramienkami.

,,Fascinujúce.'' smiala sa, zaujatá tou nezvyčajnou farbou, ktorú mali na hlave len skutočne starí ľudia z jej kraja.

Žeby to tu fungovalo inak? Žeby mali šediny aj mladé osoby. Nikol ako desať ročná netušila nič o zabudnutej zemi s populáciou šedovlasých šľachticov a vďaka jej zániku ju s ňou ani nik neoboznámil. Preto si nevedela tento fakt nijako vysvetliť. Len si pobavene prezerajúc otrokove vlasy, sem tam za nejaký zaťahala, uistiac sa, že sú pravé.

,,To má u vás každý otrok šediny?'' zaujímala sa.

,,Nie...'' pokrútila Louise hlavou, ,,tento je špeciálny.'' prehlásila, akoby uspokojivo tým, že toto decko takého nikdy nezíska, hoci Ian nebol práve výhrou.

,,Hmm...'' zamyslela sa, ,,dal by sa vyšľachtiť?''

Louise sa v duchu zhnusila predstava, žeby po svete behalo viac otrokov podobných Ianovi, načo hoci si tým nebola istá, prehlásila: ,,Bohužiaľ...to nie je možné.''

Nikol si nespokojne povzdychla, oddialiac ruky od otrokových vlasov: ,,A nedáš mi ho?''

Ian nebol veľmi pohoršený tým, že sa o ňom bavia, akoby tu nebol, keďže bol na podobné zaobchádzanie zvyknutý, no pochyby, ktoré v ňom táto téma vzbudila, ho naplnili aj tak. To sa má zas premiestňovať? Skutočne...už mal plné zuby toho, ako si ho všetci prehadzujú, navyše teraz, keď mu Louise povedala, že mu bude platiť, čo sa mu ešte nikdy nepošťastilo. Žiaden z jeho pánov nemal potrebu vynútiť si jeho poslušnosť peniazmi. Osobne mal teraz chuť vstať a odísť. Samozrejme, že to nespravil.

,,Je mi ľúto, ale je to pôvodom majetok môjho otca, mne predaný. Nie je možné vám darovať rodinné zbožie.'' ospravedlnila sa, hoci na tom nebolo ani zrniečko pravdy. Jednoducho nechcela, aby to rozmaznané decko získalo ďalšiu vec, ktorú chce a ktorej sa pravdepodobne do týždňa zbaví. Nech si uvedomí, že existujú maličkosti, ktoré nezíska...ktoré niekto iný má, no ona sa ich nezmocní.

,,Poďme sa prejsť.'' navrhla Nikol úplne od veci, akoby jej slová ani nepočujúc. Louise teda s povzdychom v duchu vstala, neriešiac viac túto tému.

,,Na štyri...povozíš ma!'' zasmiala sa Nikol spokojne, prikážuc otrokovi, aby sa dal do polohy pre psa.

Ian podvihol nespokojne obočie tak, aby to však to decko nevidelo, následne sa dajúc na všetky štyri, čakajúc, kým si na neho to dievčisko vysadne. Zohol sa, aby jej uľahčil prístup vidiac, že to sama asi nezvládne, následne sa znova vystrúc do "normálnej" polohy.