Odpusť!

-6-

Ian zaujato sledoval scenériu pred sebou. Po pravde bol celkom zvedavý, čo sa teraz stane. Vlastne tu boli len dve možnosti. Buď sa ten chlap pôjde vyzúriť na oných deťoch, ktoré práve teraz asi chýbajúci chlieb jedia...alebo sa táto slúžka prizná a potrestá ju...

,,Viete...'' začala Marie, nemieniac dopustiť, aby jej chybou bolo deťom ublížené.

Vedela, aký je tento šéf kuchár negatívny človek, schopný potrestať aj také nevinné stvorenia, akými pre ňu tie tri zlatíčka boli. Avšak stále to je lepšie, ako kebyže sa o tom dozvie niekto z pánov. Keď sa mu teraz prizná, je tu šanca, že ju potrestá sám...hneď... vynadá jej, vlepí jej, možno jej dá nejaký trest a všetko sa nejako premelie...že sa o tom nikto nedozvie. Inak by sa z toho tak jednoducho nedostala...z krádeže, z takého hriechu voči svojim živiteľom.

,,Uhni mi z cesty...!'' odstrčil ju.

,,Ten chlieb nevzali oni.'' prehlásila náhle, čím upútala mužovu pozornosť.

Ten jej venoval tázavý pohľad a dodal: ,,Nie? Tak kto potom?'' spýtal sa s podvihnutým obočím.

Ian bol schopný vycítiť napätej a nebezpečne, rovnako ako váhavosť slúžky, ktorá mala z muža očividne strach. Najkomickejšie na tom však bolo, že jeho prítomnosť nikto nebral na vedomie. Musel sa nad tým v duchu pousmiať, aj keď bol na to pomerne zvyklý. Avšak hoci nemal v pláne sa zviditeľňovať, niečo ho nútilo predsa len otvoriť ústa.

,,Ja som ho zobral...'' ozval sa napokon pokojným tónom, na čo sa všetky oči upreli jeho smerom, akoby v šoku, akoby práve videli prehovoriť kus kameňa, ktorý ani nemal mať ústa.

,,Počul som dobre?'' venoval mu chlap spýtavý pohľad, akoby neveriac vlastným ušiam.

,,Áno,'' prikývol jemne so sklonenou hlavou, nemieniac si situáciu zhoršovať, ,,slečna Louise ma požiadala o niečo ľahké, tak som jej doniesol kus chleba.'' zaklamal, vediac, že len tak by sa z tohto priznania nedostal. Tá slúžka pravdepodobne áno...no jeho život nemal žiadnu cenu...ani takú, akú mal ten bochník chleba.

Chlap sa k nemu nebezpečne priblížil. Ian na neho neuprel svoj pohľad vediac, že ho aj tak nasral už dosť. Keď nie neoprávneným zobratím pečiva, tak minimálne tým, čo mu začal vyčítať o sekundu neskôr.

Na tvár mu priletel silný úder dlhším dreveným koncom lopaty, ktorým pred chvíľou naberal oné chleby. Prudká bolesť ho donútila obrátiť tvár do strany smeru úderu, no okrem toho sa ani nehol. Chlap sa znova napriahol, opäť Iana zúrivo udrúc. Z úst mu vytiekol prúžok krvi, keď ho chlap treťou ranou tvrdým koncom nástroja dostal k zemi. Nie žeby to bolo až také zlé, no nejako cítil, že ten kuchár potrebuje vidieť nejaký pokrok zo svojich úderov. Odpľujúc si krvavé sliny na zem, čakal, kým sa vyzúri.

,,Ako si si mohol dovolil, doniesť našej paní niečo tak suché a obyčajné...teraz si bude navrávať, že nedokážem pripraviť nič lepšie. Ak si mladá paní žiada niečo pod zub, povieš mne...a ja jej pripravím niečo jej súce.'' zopakoval úder, vyvolajúc Ianov mierny kašeľ.

Hoci nestonal ani nedával znať svoju bolesť, chlap vyzeral byť svojim dielom uspokojený. Otrok kľačiaci pred ním na kolenách s krvavými stopami okolo úst...postačujúce. Možno žeby ho bol dobil za prehrešok viac, no radšej nemienil prizabiť otroka, ktorý dokázal konečne vyhovieť požiadavkám mladej paní.

Podvihnúc mu drevom bradu smerom nahor, aby mu bol schopný vidieť do tváre ho prekvapil zvláštny pohľad. Očakávajúc strach, odpor alebo aspoň mierny náznak hocčoho, bol vyvedený z miery očami nevyžarujúcimi ničím. Neutrálnosť jeho šedých dúhoviek, chlad a bez emocionálnosť, ktoré sa na neho upierali, ho donútili definitívne prestať v jeho mlátení.