Dotyk smrti

Kapitola 4

Mellisa

Ticho, do ktorého bolo mesto ponorené, narúšal iba vzdialený štekot a auto prechádzajúce ulicou. Dvere za mnou sa otvorili a objavil sa v nich Ray. Trochu som pootočila hlavu, venovala mu únavný povzdych a vykročila.

„Povieš mi, ako sa voláš?" dobehol ma a zrovnal krok.

„Mellisa."

„Odprevadím ťa domov," navrhol. Neprotestovala som. Stále ma desila myšlienka na vraha pohybujúceho sa v okolí. Nedokázala som si predstaviť, čo bude ďalej a snažila sa nemyslieť na to, že pozná moju tvár. Po odznení prvotného šoku sa myšlienky čiastočne utriedili a dostavilo sa jasnejšie uvažovanie. Mala som zavolať policajtov. Zmiznutie tela však predstavovalo problém. Alebo bol Raymond slepý. Druhá možnosť sa mi pozdávala viac. Dospela som k rozhodnutiu a zmenila smer. Zmocnili sa ma obavy, ale chcela som sa na vlastné oči presvedčiť o Rayovom tvrdení.

„Kam ideme?" spýtal sa nasledujúc ma.

„Musím sa presvedčiť."

„Okej, tak hon na mŕtvoly," v tóne mu bolo počuť pobavenie. Prudko som zastala a vražedne sa na neho zadívala.

„Vôbec nie si nápomocný. Prosím ťa o jedno," dvihla som dlane k lícam a roztiahla prsty, „buď ticho," prehodila som vyčerpane a pokračovala v ceste.

„Fajn," odvrkol a odmlčal sa.

Vošli sme do temného parku. So skracujúcou sa vzdialenosťou vo mne narastal strach, tiene hrali proti mne a každý krík či strom predstavoval možnú hrozbu. Podvedome som sa držala tesne u Raya. Miesto činu bolo na dohľad a mne začínalo byť jasné, že zrak mal v poriadku.

„Sme tu," zastavujúc som prebádala úzky okruh okolo nôh, „bolo to na tej lavičke," ukázala som pred seba. Ray ma mlčky pozoroval a v tvári sa mu zračil vážny výraz.

„Stála si dosť blízko," skonštatoval potichu.

„Nevšímal si ma, asi bol v tranze. Keby som nezhíkla, možno ani nezistí, že mal svedka."

„Musela si vidieť každý detail," dvihol zrak k lampe.

„Jeho tvár mám tu," poklepala som prstom po spánku.

„Mali by sme zavolať políciu," nadýchol sa a urobil krok ku mne.

„Odrazu! Tak už mi veríš?"

„Mellisa, nemaj mi to za zlé," zasekol sa a prižmurujúc oči sa zohol k zemi. Dvíhajúc nejaký predmet naklonil hlavu na bok, vzápätí otočil ku mne kartičku z práce.

„Moja menovka, musela mi vypadnúť, keď som spadla," vzala som ju a odložila do kabelky.

„Prepáč, mal som ti veriť od začiatku," stisol pery a nadýchol sa.

„Už je to jedno. Zavolám na políciu. Radšej neskôr ako nikdy."

„Ako myslíš. Teraz ľutujem, že sme sa tu motali. Možno sme zničili nejaké dôkazy," skonštatoval vecne, kým ja som hľadala telefón.

„Môžeš ma prezvoniť? Neviem nájsť mobil," poprosila som po bezvýslednom lovení v kabelke. Prikývol, podávajúc mi svoj. Prsty prebehli po klávesnici a prikladajúc ho k uchu som nepokojne načúvala zvukom v okolí. Nezdalo sa, že by mi vypadol na danom mieste.

„Áno?" ozval sa po chvíli známy hlas.

„Mami?" zvraštila som čelo a neveriacky otvorila ústa. Tupo zazerajúc na Raya, ktorý mi opätoval zvedavý pohľad, stuhla mi krv v žilách.

„Srdiečko, si v poriadku?" pokračovala ustarane.

„Ja áno, ale... Ako to, že máš môj mobil?"

„Jeden milý pán ho pred chvíľou priniesol. Našiel ho a keďže nemáš blokovanie, dostal sa do zoznamu a vytočil mňa. Trochu ma prekvapila nočná hodina, ale vraj ho chcel vrátiť čím skôr, aby sme sa zbytočne nestrachovali. Mala by si ho lepšie zabezpečiť. Mohli ti prevolať kopec peňazí..." jej slová mnou prechádzali ako vzduch. Nevnímajúc ich význam, prechádzali do rušivého šumu a iba vzdialene ku mne doliehali.

Zmeravela som, sprudka sa nadýchla a bojovala s nutkaním zaujať horizontálnu polohu. Telo mi oťažievalo váhou emócií, ktoré sa navzájom krížili a spôsobili v hlave nemalý zmätok.

„Ako vyzeral?" vytlačila som cez zovreté hrdlo.

„Je to podstatné? Hlavne, že ho priniesol. Iní by si ho nechali alebo predali. Dnes je už málo takých ..."

„Mami!" prerušila som ju zostra, „prosím ťa, ako vyzeral ten chlap?" V kútiku mysle sa rodila myšlienka na náhodného okoloidúceho, ktorý ho našiel. Tušila som však, za akých okolností sa mobil dostal k nálezcovi.

„Tmavé vlasy, vysoký, štíhli. Tmavé oči. Žiarivý úsmev a veľmi zdvorilý. Skutočný gentleman," rozplývala sa. Vyplašený pohľad sa presunul na Rayovu tvár. Zaujato ma pozoroval.

„Mami," potlačila som príval sĺz, „povedala si mu niečo o mne?"

„Jasné, že nie! Len som mu poďakovala, urobila kávu a chvíľu sme sa porozprávali."

Žalúdok mi zovrel bolestivý kŕč a na okamih sa mi zatmelo pred očami. K rýchlemu ukončeniu hovoru ma prinútil úmysel nedať na sebe poznať zdesenie, ktoré mamine slová vyvolali.

„Si okej?" spýtal sa Ray, berúc si telefón.

„Bol u nás doma," vydýchla som a pevne zovrela viečka, i tak si jedna slza našla cestu von. Celodenné obsluhovanie, večerný stret s vrahom a jeho návšteva u mami ma psychicky vyšťavili. Vyžiadalo si to svoju daň, nohy sa mi podlamovali a chvíľami som nadobúdala pocit, že stratím vedomie.

„Zavoláme políciu," usúdil nakoniec, chápajúc moje zaryté mlčanie.

„To nemôžeme," rozšírili sa mi oči poznaním, „nechcem, aby ublížil mame," povzdychla som si, „prosím ťa, nehovor o tom nikomu."

„To je napomáhanie," zdôraznil.

„Ja viem!" zvolala som príliš nahlas, „a takisto viem, čoho je schopný. Ray, ja ťa prosím, môžeme na to zabudnúť?"

„Mrzí ma to," stisol pery a prešiel si dlaňou po pleci, „ale nemôžeme mlčať o niečom tak závažnom."

„Ak zavoláš políciu, všetko popriem!" uistila som ho, zatínajúc zuby si zrovnala myšlienky a prichádzajúc k záveru, že v danej chvíli už nemá význam nad niečím špekulovať, pokynula nohám vykročiť.

„Fajn, ako myslíš. Odprevadím ťa," oznámil a s rukami vo vreckách ma nasledoval.

...

„Ďakujem, že si bol so mnou," prehovorila som zastavujúc pred vchodovými dvermi. Jeho prítomnosť mi poskytla možnosť trochu vychladnúť. Mlčky som stála, neuvedomujúc si svoje konanie. Prezerala som si ho, prvýkrát za dnešný večer. Tmavé vlasy mu strapato padali na strany, hnedé oči ma zaujato sledovali a pery sa pod chvíľami vlnili v ľahkom úsmeve. Nazvala by som ho príťažlivým, to rozhodne. Otáčajúc hlavu sa mi pohľad presunul na stranu a zahanbene som zomkla pery.

„Myslím, že už pôjdem," dodala som, keď sa zdalo, že si moje skúmanie užíva. Chvíľu ma ešte pozoroval, akoby zvažoval reakciu, napokon prikývol a dvihol kútik.

„Rád som ťa spoznal, Mellisa."

Iba pár sekúnd moje oči spočinuli na jeho širokom chrbte, než sa stratil za rohom. Samota sa odrazu zdala desivá, tmavé zákutia domu nebezpečné a hrobové ticho varovné. Prsty nahmatali vypínač a svetlo vychádzajúce zo žiarovky mi prinieslo za mak upokojenia. Zdalo sa, že hromadiaci sa vzduch mi rozdrví pľúca, úľava v podobe prudkého vydýchnutia dopomohla k spomaleniu srdca, ktoré neúprosne bubnovalo do hrudníka. I po zavretí očí a zahalení tela do prikrývky ma prenasledovali obrazce, premietajúce sa ako v zrýchlenom filme a snaha zaspať vyšla nazmar.