Dotyk smrti

Kapitola 7

Ray

Natiahol som sa k mobilu práve vo chvíli, keď mi prišla správa. Nedalo sa zabrániť úsmevu, ktorý sa mi vyformoval pri jej čítaní.

Mellisa: ahoj, na obed žiaľ nie, ale môžeš ma vyzdvihnúť po práci, Mellisa

Ja: Kedy končíš?

Mellisa: o jedenástej  :)

Ja: Budem tam :)

„Kto je to?" spýtal sa Kevin.

„Budúca pani Davisová," presunul som pozornosť k nemu. Oči sa mu rozšírili a ústa zovreli v snahe zadržať smiech. Minulo sa to účinku a po chvíli sa mu zatriasli ramená.

„Nesmej sa, nežartujem," pokúsil som sa o presvedčivý tón, Kevinovi však za tie roky boli moje zápletky so ženami dôverne známe.

„Pôjdem ti za svedka," doberal si ma odpíjajúc zo sódy.

„Ak sa neprestaneš smiať, nepošlem ti ani oznámenie," nedal som sa, „ale teraz vážne. Páči sa mi. Pozval som ju na obed," stisol som pery a čakal na ďalšiu vlnu výsmechu. Kevin sa však na moje počudovanie zatváril vážne.

„Páni, to sa na teba nepodobá. A prečo obedujem s tebou ja?"

„Pretože ona nemôže," zašomral som a Kevin opäť vyprskol.

„No pozrime, kráľ žien dostal košom. Už teraz sa mi páči."

„Idiot. Je v práci. Nedala mi košom," pohľadom som ho umlčal, „ako sa má Savanna?" predhodil som novú tému.

„Hanna," zdôraznil nahnevane, „bol si nám na svadbe, mohol by si si konečne zapamätať jej meno?"

„Veď som povedal, zle si počul," chabo som sa hájil.

„Jasné. Niekam si ho zapíš. Už ma unavuje ťa stále opravovať."

„Jediná žena, ktorej meno si pamätám, je moja matka." A Mellisa, dodal som v duchu. Samého ma to udivovalo. Nikdy som nebol na randenie, vzťahy a vymieňanie si zamilovaných správ. Rokmi som sa naučil nepamätať si ich mená, pretože s prichádzajúcim ráno sa mi vytratili zo života.

„Raz sa zaľúbiš a karma ťa potrestá tím, že si pomýliš jej meno v najnevhodnejšej chvíli," pobavil sa na vlastnom vtipe a vložil si do úst kúsok hovädzieho.

„Ak sa raz zaľúbim, dám si jej meno vytetovať. Pre istotu," zachechtal som sa.

„Podľa mňa aj Mellisa sa volá inak. Možno Melinda, Mischel, Miranda..." dvihol zrak k stropu, premýšľajúc našpúlil pery a prebúdzal vo mne hnev.

„Volá sa Mellisa!" zvolal som pohoršeným tónom.

„Zdá sa, že ti prihára," krútil hlavou.

„Ak neprestaneš, začne prihárať tebe," namieril som na neho vidličkou.

„Veď len žartujem."

„Viem! Ale volá sa Mellisa," prižmúril som oči a nakoniec sa zasmial.

...

Deň sa krátil, práce vyše hlavy. Dokončenie webovej stránky a grafiky pre klienta, ktorý plánoval budúci týždeň otvoriť reštauráciu, si vyžadovalo ešte niekoľko hodín. Práca ma nielenže bavila, aj slušne vynášala. Jedinou nevýhodou kúpy vlastného domu bol prisťahovalec v podobe môjho o štyri roky mladšieho brata. Dokončil výšku a ako dvadsaťpäťročný sa zamestnal v prosperujúcej firme. Síce robil dokumentáciu a roznášal obedy, ale niekde začať treba. S prísľubom, že sa postará o domácnosť, ak môže so mnou bývať, ma nakoniec presvedčil.

„Si doma?" treskli dvere a menovaný mi zastal v zornom uhle, „pardon, nechcel som ťa vyrušiť."

„Práve som prišiel. Mám strašne veľa roboty," prehodil som neodtŕhajúc zrak od monitoru a prstami prebehol po klávesnici.

„Mama je v meste," oznámil stroho. Skvelé! Odmietnuť jej návštevu by bolo neprístupné.

„Ako dlho?"

„Príde na večeru, niečo uvarím."