Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Ray
Zaujal ma zvuk, ktorý sa predral Mellise z hrdla. Pohľad, ktorý sa mi naskytol, ma zaskočil. Aj v tme som dokázal vidieť jej bledú tvár, poznačenú beznádejou. Počas celého dňa sa na nej odrážali rôzne negatívne emócie, ale táto sa výrazne odlišovala. Až príliš horlivo sa pohrávala s okrajom svetra, akoby sa ho pokúšala rozpárať. Telo sa jej rozochvelo. Nebol som si istý, či to spôsobila chladná noc alebo strach.
„Čo sa deje?" Mykla sa a spod viečok na mňa pozrela.
„Mohli by sme...," trasľavo sa nadýchla, „ísť na kopec?" Prikývol som a viac sa nepýtal. Dupol som na plyn a auto vystrelilo vpred. Chcel som ju tam dostať čo najskôr. Dovtípil som sa, že to potrebuje ako soľ a ak by to malo byť to jediné, čo jej na tvári vyčaruje úsmev, i keď nepatrný, s radosťou ju tam odveziem. Nepopieram, bol som rád, že sa náš večer ešte nekončí a vôbec by mi nevadilo, keby trval večne.
Počas celej cesty žmolila sveter a dívala sa z okna. Viac neprehovorila. Jemné nepravidelné smrkanie naznačovalo, že jej po lícach stekajú slzy. Zápasil som s nutkaním zastaviť a utešiť ju. Konečne sme sa dostali k poľnej ceste a od cieľa nás delilo pár minút. Šiel som príliš rýchlo a autom nepríjemne hádzalo. Mellisa presunula ruku na kľučku a pevne sa chytila, druhou sa pridržala sedačky. Prehupli sme sa cez jarok a na dlhej lúke stúpajúcej k vrcholu som na to znovu dupol.
„Sme tu," oznámil som, napriek tomu, že to bolo jasné. Vystúpila, prešla pár krokov a zaklonila hlavu. Natiahol som sa k zadnej sedačke a vzal deku, ktorú som rozprestrel do vlhkej trávy. Stála bez pohybu, zrak upierala k oblohe a pripomínala ducha. „Neposadíš sa?" Nespúšťajúc pohľad z hviezd sa presunula na deku a ľahla si. Ruky založila za hlavou a nohy prekrížila. Ona pozorovala nočnú oblohu, ja som pozoroval ju. Nohy som vystrel a podoprel sa o ruky, čím som si doprial chvíľkové pohodlie. Hlavu som sklonil a kochal sa jej jemnými črtami, ktoré v sebe stále niesli kúsok beznádeje. Z oka sa jej vykotúľala slza, v jedinom kanáliku sa zviezla k vlasom, kde sa stratila. Hruď sa jej pravidelne dvíhala, zdalo sa, že sa konečne trochu upokojila. Uškrnula sa, mohol som si len domýšľať, či to spôsobila padajúca hviezda alebo atmosféra, ktorá nás obklopila. Sám som sa cítil ako v inom svete, akoby sme boli na lepšom mieste a svet tam vonku sa nás nijak nedotýkal.
„Keby si mohol niekomu pomôcť tým, že ohrozíš sám seba, urobil by si to?" prelomila ticho zastreným hlasom. Pootočila hlavu a upriamila na mňa veľké zelené oči, čakajúc na odpoveď.
„Záleží, o koho by šlo..."
Nereagovala, iba sa vytiahla do sedu a pritiahla kolená k hrudi.
„Myslím, že som prišla na riešenie," prehovorila priškrtene, z jej tónu bolo cítiť, ako sa celá jej podstata proti tomu bráni.
„Už vopred viem, že s tým nebudem súhlasiť," odsekol som. Prešla si rukami po ramenách a povzdychla si.
„Ani nemusíš, je to moje rozhodnutie, nie tvoje," zabodla pohľad pred seba a odmlčala sa. Zamyslene si hrýzla spodnú peru a pohojdávala sa.
„Tak o čo ide?" nevydržal som to. Presunula pozornosť späť ku mne, nohy si preložila do tureckého sedu a oprela sa o lakte. Mimovoľne sa natiahla po steble trávi, odtrhla ho a pohrávala sa s ním.
„Chce mňa. Preto je s mamou. Potrebuje sa dostať ku mne. Ak pristúpim na jeho hru, dá jej pokoj," vyrukovala s najhlúpejším riešením, aké som kedy počul. Ale chápal som ju. Zachoval by som sa rovnako. Každý by sa zachoval rovnako v snahe ochrániť svojich najbližších.
„To nevieme. Možno docieliš iba to, že vám ublíži obom," nemohol som s ňou súhlasiť. Záležalo mi na nej až príliš, aby som to podporil. Hoci som vedel, že odo mňa očakáva nezaujatú odpoveď, nedokázal som racionálne uvažovať.
„Za to riziko to stojí. Mame ublíži tak či tak, ak niečo neurobím," zalapala po dychu a schovala hlavu do dlaní.
„Už sa opakujem, ale musíme to povedať Johnymu."
„Nie,.."
„Má právo to vedieť."
„Nemôžem..."
„Je to aj jeho mama," protivilo sa mi, že jej hrám na city.
„Ray," tvár jej preťala trýzeň.
„Pozri, keď iné nie, aspoň budeme v presile. Mellisa, ja ťa prosím! Nevystavuj sa takémuto riziku. Myslíš si, že tvoja mama by sa tomu tešila?"
„Prestaň," zakvílila a rozplakala sa, „mám toho dosť!" Vyskočila na nohy a silno si prešla dlaňami po vlasoch. Zavrčala a ruky si priložila na spánky, silno zatlačila a opäť zakňučala. Tvár sa jej zvraštila do bolestnej grimasy. Pohľad na ňu mi lámal srdce.
„Ja neviem, čo mám robiť! Som z toho zúfalá," rozplakala sa, „moja mama je najlepší človek na svete," snažila sa rozprávať, ale plač jej to značne sťažoval. Pery sa jej pokrivili a z očí sa valili slzy. „Ani len netuší, s kým ma dočinenia," zachrapčala a plač sa mimovoľne vystupňoval, „čo ak uškrtí aj ju. Pre boha. Živého," začala panikáriť a vytreštila zdesene oči.
Zomkol som pery, postavil sa a prešiel k nej. Obmotal som okolo nej ruky a utiahol. Štvalo ma, že nebolo v mojich silách pre ňu urobiť viac. Iba ju objímať a sledovať, ako trpí. Zaťal som sánku a v duchu zaplakal. Hladil som ju dúfajúc, že to zmierni jej stav, i keď to rozhodne nestačilo. Priložil som pery na vrch jej hlavy a privrel oči. Pocítil som ich vôňu a hebkosť. Boli dokonalé, ako všetko na nej. Ukrutne som jej chcel pomôcť , ale nedokázal som prísť na nič lepšie, než s čím prišla ona. Ostávalo mi akurát stáť pri nej a dohliadnuť, aby sa jej nič nestalo. Alebo toho hajzla zniesť zo sveta...
