Dotyk smrti

Kapitola 40

Mellisa

„Tak fajn," rozhodila mama porazenecky rukami a s nie príliš nadšenou chôdzou sa vybrala k autu, „chcem zavolať Chuckovi, keď dorazíme," vyrukovala podmienku. Vymenili sme si s bratom pohľady, napokon ju prikývnutím uistil.

Nastúpila som do auta k bratom Davisovým, Johny a mama šli hneď za nami. Ray sa sústredil na šoférovanie a Aaron vypĺňal ticho rozprávaním vtipov. Hoci každý vo mne vyvolával pobavenie, rozpaky sa vo mne usídlili, čo ma nútilo premýšľať nad ďalším postupom. Zlyhávali sme, plán sa nám sypal pomedzi prsty a obávala som sa maminej reakcie, keď jej Johny odoprie vytúžený hovor. 

Po ceste sme  zastali v potravinách, aby Aaron nakúpil potrebné suroviny k plánovanej večeri. On sa v tom tuším vyžíval.

„Máš predstavu, ako bude vyvádzať?" prehodil Ray, keď sme ostali sami.

„Celú cestu premýšľam, čo urobím. Mala by som jej povedať pravdu?" otáčajúc hlavu k nemu som sa dožadovala odpovede. Vtiahol spodnú peru do úst a kútikom oka ma pozoroval.

„Ak ti neuverí?" ťažké vydýchnutie mi napovedalo, v akej komplikovanej situácii sme.

V bezvýchodiskovej...

Hlavu som otočila k potravinám a mlčky skúmala ľudí pohybujúcich sa ulicou. Vedomie, čo Chuck urobil a zároveň neschopnosť niečo podniknúť ma frustrovali.

„Možno chalani niečo zistia. Hal vyzerá byť  zbehlý v podobných situáciách," dodával mi nádej.

„Ak Chuck dokonale zakryl stopy, čo určite urobil, nenájde na neho nič. A aj keby našiel... Ako ho usvedčiť v medziach zákona?" objala som sa pod váhou zúfalstva.

„Už ide," oznámil Ray. Dvihla som hlavu a môj pohľad sa stretol s Aaronovým. Svižne prekonával vzdialenosť k autu, nesúc v oboch rukách tašky s nákupom. Opätovala som mu úsmev a natiahla sa dozadu za kľučkou s cieľom otvoriť mu dvere.

„Vďaka," nastupujúc do auta posúval jednu tašku po sedadle, zadkom ju nasledujúc, „predstavte si, v tejto bohom zabudnutej dedine nemali zemiaky!" pohoršoval sa so znechutenou grimasou, „mám práškové pyré! Čoskoro sa bude v prášku predávať aj toaletný papier," konštatoval rozčúlene, čím ma opäť dostával do úsmevnej nálady.

„Ty si pako!" karhal ho Ray, pohýnajúc sa z parkoviska.

„Ale nebojte sa, napriek tomu vyčarujem skvelú večeru," odhalil zuby s hrdým výrazom.

„A čo to bude?" otočila som hlavu dozadu.

„Marinované kura na cesnaku s tou... kašou," posledné slovo takmer vypľul.

„Nie si zástanca polotovaru?"

„Vyrastal som na farme..." mykol plecom.

„Teraz si v meste, sila zvyku," odbil ho Ray, „Mel? Čo povie mama na to, že Johny odíde?"

„Do pekla! To ma vôbec nenapadlo. Nebude nadšená. Beztak je na mále, aby to zabalila," z úst mi unikol povzdych.

Keď sa pred nami zjavil hustý les, vytušila som, že čoskoro budeme v cieli. Kľukatá cesta dávala Rayovi priestor na vyšantenie a s ľahkosťou zdolával zradné zákruty, chvíľami som sa pri jeho rýchlosti vyplašene chytala dverí, avšak na tunajšie cesty bol očividne zvyknutý. Po pár míľach sa stromy preriedili a pred nami sa objavilo obrovské jazero, okolo ktorého sa rozprestierala nádherná scenéria. Množstvo malých drevených chatiek dostatočne vzdialených od seba vypĺňalo priestor medzi vysokými stromami. Takmer pri každej chatke parkovalo auto, čo svedčalo o zaľudnenosti daného prostredia.