Dotyk smrti

Kapitola 53

Ajeje :-D. Konečne som sa dostala aj sem :) Dievčatá, snáď ste na tento príbeh nezanevreli, hoci ja na dlhšiu dobu áno. Predsviatočný zhon, potom sviatky, popri tom písať druhý príbeh a verte mi, po Novom roku som na Dotyk smrti ani nepomyslela. Dnes ma však kopla múza a uvedomujúc si svoju nedbalosť voči fanynkám tohto príbehu som sa k nemu opäť vrátila. Prepáčte mi, snáď ostanete vernými čitateľkami aj naďalej :)

Prajem príjemné čítanie :)

„Si pripravená?" odvrátil sa Johny od okienka a pozrel na mňa. Šiltovky na hlavách, tmavé oblečenie a Aaron sledujúci Chucka poskytovali dokonalé maskovanie k realizácii nášho plánu. Nepokojné hryzenie spodnej pery naznačovalo moju psychickú nepohodu, napriek tomu som krátko prikývla, uchopiac Rayovu ruku, ktorú mi povzbudzujúco položil na rameno. Ulica pôsobila pokojne, občas nás minul náhodný okoloidúci, nevenujúc nám pozornosť.

Johny vytiahol telefón a bubnujúc prstami o volant sa opäť zadíval na Chuckov dom. Zapínajúc reproduktor netrpezlivo vyčkával, než k nám doľahne známy hlas. Nedali sa prehliadnuť obavy, ktoré ma sužovali a s ubiehajúcimi minútami sa stupňovali až k desivému strachu. Srdce dávalo bitím najavo svoj nesúhlas a hoci rozum s ním úzko spolupracoval, vôľa vyhrať boj ako jediná mi bola hnacím strojom a zároveň dodávala odhodlanie. Túžba ukončiť akúkoľvek spojitosť s Chuckom ma nútila zapojiť sa do zločinu, ktorý vlámanie rozhodne predstavovalo.

„Je stále v práci," ozval sa zrazu Aaronov hlas a vytrhávajúc ma z myšlienok mi dodal malý kúsok odvahy. Vedomie, že Chuck je pod dozorom, ma istým spôsobom upokojilo, avšak nestačilo to na zjemnenie úderov, ktorými srdce vytrvalo obdarovávalo hrudník.

„Ideme k nemu. Ak by sa niečo zmenilo..."

„Áno, jasné, zavolám... dávajte si bacha, o Chucka sa nebojte, jeho auto mám na dohľad."

„Okej, buď opatrný," rozlúčil sa Johny a vsúvajúc mobil do vačku si ma znovu prezrel.

„Dopadne to dobre," uistil ma, hoci sám nemohol byť o svojich slovách presvedčený.

„Ako sa dostaneme dnu?" prižmúrené oči striedavo preskakovali medzi nimi.

„Možno nijako a celé to zabalíme," stisol brat pery a nadýchol sa, „poďme, nech to máme za sebou," vyzval nás vystupujúc z auta.

Kroky, ktoré ma viedli k domu, pripomínali chôdzu na popravu. Moja panika úmerne vzrastala so skracujúcou sa vzdialenosťou a zrak striehnuci po okolí mi predostieral obrázky postáv schovaných za záclonami. Predstava, že nás spoza každého okna niekto pozoruje, mi vyvolala zimomriavky po celom tele. Ruky objímajúce telo bránili srdcu vyskočiť z hrude a ujsť, kým to bolo možné. Sama som bojovala s nutkaním vziať nohy na plecia a nezastaviť sa, až kým ma od Chucka nebude deliť aspoň päť štátov.

„Mell," sykol zrazu Ray, „si v pohode?" zamračil sa na okamih. Rozšírené oči sa ešte viac dívali po okolí, zúfalo hľadajúc hocikoho, kto by nás mohol odhaliť. S pocitom vpísaného previnenia na čele som sklonila hlavu a šiltovku prirazila viac na čelo.

„Neomdlieš, že?" zvrtol sa ku mne Johny a chytil ma za ruku.

„Zvládnem to," napriek snahe som vôbec neznela presvedčivo.

Nezastali sme pred vchodovými dvermi. Bočná bránka, ktorá oddeľovala priestor za domom od ulice, sa po Johnyho prvom pokuse otvorila. Kráčali sme popri stene úzkym chodníkom a v okamihu sa ocitli na zadnej verande. Záhrada olemovaná vysokými tujami poskytla úkryt pred zvedavými očami susedov, vďaka čomu zo mňa kúsok napätia opadol, nestačilo to však ani na plynulejší nádych. Stále bijúce srdce spôsobovalo trhané vťahovanie vzduchu do pľúc a blednúca tvár ma prezradila i napriek snahe nedať najavo nervozitu, ktorú som si dobrovoľne privodila.