Dotyk smrti

Kapitola 38

Napätie v miestnosti sa dalo krájať. Moja ruka zvierala Rayovu tak silno, až mi tŕpla. Ray sa však nepokúšal vymaniť zo zovretia, druhou rukou ma jemne hladil po chrbte a preskakoval pohľadom zo mňa na Johnyho. Ten kŕčovito sedel, mĺkvy ako vždy, keď zvádza vnútorný boj. Uvedomujúc si, ako veľmi sa na mňa hnevá, som pocítila bodavé výčitky svedomia. Všetko sa mohlo urýchliť a prezradiť Chucka skôr by zabránilo mame sa do neho bezhlavo zamilovať. Po bitke je každý generál a nebolo žiadnym spôsobom prínosné sa upínať k bolestivej predstave toho, čo som zbabelým mlčaním priniesla všetkým naokolo. Ak by sa dal vrátiť čas, konala by som inak. Žiaľ, bolo príliš neskoro na zvrátenie udalostí.

Ticho prelomilo zvonenie telefónu. Johny v rýchlosti skontroloval displej, než dvihol.

„North Street sedemnásť," prezradil maminu adresu, vďaka čomu som sa s ľahkosťou dovtípila, že telefonuje s Halom.

„Áno, mala by byť doma."

„Starú zelenú fordku."

„Musí byť jeho."

„Rozumiem. Dovtedy niečo vymyslíme," odkladajúc telefón späť do vačku sa obrátil na naše zvedavé tváre.

„Hal chce, aby sme zavolali mamu sem. Tým, že odíde, Chuck bude musieť ísť domov. Teda, za predpokladu, že je u nej. Ale myslíme si, že je, pretože pred domom stoja dve autá."

„Kam pôjdeme s mamou? A čo ak mu bude chcieť zavolať a prezradiť mu to?" začínali sa ma zmocňovať obavy a vymyslieť niečo, čo by nás neprezradilo, mi pripadalo takmer nemožné."

„Vidím jedinú variantu. Idem jej zavolať."

Prešiel do kuchyne a jeho tlmený hlas k nám doliehať slabšie, ale zreteľne na to, aby som počula každé slovo. Ray si natočil pramienok mojich vlasov a nechal ho pretekať pomedzi prsty.

„Zvládneme to," uisťoval ma planými rečami. Ani jeden z nás nemohol tušiť, ako to celé dopadne a ostávalo sa len modliť, aby nám plán vyšiel.

„Je ľahké niečomu podobnému uveriť, ale realita je iná. Stačí jeden chybný krok a môžeme na to kruto doplatiť."

„Žiadny chybný krok nebude," ozval sa Johny sadajúc si späť do kresla, „mama príde o pätnásť minút," ohrnul peru a v očiach sa mu mihla zlosť.

„Je mi to strašne ľúto," povzdychnúc si som zamumlala.

„Potrebujeme vás dostať preč z jeho dosahu. S Halom sa o to postaráme, ale ty a mama musíte byť v bezpečí."

„Máme chatu pri jazere. Asi tridsať míľ odtiaľto, je to malá chatková oblasť. Pomerne rušno aj v tomto období. Myslím, že by to bol dobrý úkryt. Už len vymyslieť, ako donútiť Lesley neprezradiť mu nič."

„Povieme jej pravdu," navrhol Johny odrazu.

„Neuverí ti. Potom, čo Mel predviedla, je jej jasné, že ho nenávidí."

„Určite nám uverí, veď pozná Mel, že takéto niečo by si nevymyslela," ohradil sa Johny. Hlavou sa mi preháňal roj myšlienok. Istá šanca, že nám neuverí, tu predsa bola a otázkou je, či som ochotná riskovať. Akoby lusknutím prsta som poznala odpoveď.

„Nemôžeme jej to povedať. Ak je šanca, čo i len malá, že neuverí, pobeží rovno za ním sa vyžalovať. To by mohlo skončiť veľmi zle," pokrútila som hlavou na dôraz svojho nesúhlasu, „to nerisknem."

„Tak čo? Máš lepší nápad?"

„Jeden by tu bol. O týždeň má narodeniny. Dostane predčasný darček. S tým, že jej zaviažeme oči, aby nevidela cestu, chápete, v rámci prekvapenia, a vezmeme jej mobil. Nahovoríme jej, že si oddýchne bez vplyvov okolitého sveta."

„To ti neprejde. Vziať jej mobil? Bude chcieť Chucka informovať a bude šalieť, ak jej tú možnosť prekazíš."

„Povieme, že Chuck o tom vie a za pár dní sa k nám pridá. Musíme to skúsiť. Pravdu sa nesmie nikdy dozvedieť. Johny," prezrela som si brata smutnými očami, „ak si uvedomí skutočnosti, znenávidí ma. Ak tomu uverí, neskutočne jej to ublíži. Prosím, už tak sa na mňa dosť hnevá." Chvíľu si ma mlčky premeriaval, v tvári sa mu dal vidieť výraz pochopenia a pravdepodobne aj súhlas.

„Nemôžete tam ísť sami."

„Pôjdem s nimi. Ak by sa niečo dialo, zavolám ti. Chucka musíte mať na očiach. Je isté, že ich bude hľadať. Rýchlo mu dôjde, že sa niečo deje."

„Najradšej by som ho holými rukami zabil," zavrčal Johny.

„Idem si zbaliť veci a ešte dnes môžeme vyraziť."

„Mama so sebou nebude nič mať," napadlo mi zrazu.

„Príde sem a vzápätí ju pôjdem pobaliť. Až keď budú jej veci bezpečne v aute, povieme jej náš zámer, aby nemohla ísť domov a zavolať Chuckovi."

„To znie ako dobrý plán, snáď to pôjde hladko," premýšľala som nahlas snažiac sa prísť na to, čo by sa mohlo pokaziť.

 Ja viem.. je krátka :) je ťažké sa sústrediť na dva príbehy naraz. Snáď mi to odpustíte :)