Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Dorazili sme k Rayovi. Obloha sa stále búrila, zosielala na zem husté kvapky, ktoré sa vo veľkých mlákach držali na chodníku smerujúcemu k vchodovým dverám. Rýchlo sme ho prebehli, sprevádzaný čvachtavými zvukmi dopadajúcich podrážok do kaluží. Vošli sme dnu a pohybový senzor okamžite reagoval na našu prítomnosť. V chodbe sa postupne rozsvecovalo svetlo, dávajúc očiach priestor na privyknutie si.
Nasledovala som Raya do útulne zariadenej obývačky s koženým gaučom. Usadila som sa pred veľkú televíziu a prekrížila si nohy. Oči mi mimovoľne putovali po priestore, na chvíľu zastali na obývacej stene, odkiaľ sa na mňa z fotografií usmieval Ray a pár neznámych ľudí.
„Dáš si niečo? Kávu, čaj?" upútal moju pozornosť.
„Kávu, vďaka."
„Dve mlieka a dva cukre? A kocka ľadu?"
„Pamätáš si to," skonštatovala som s úsmevom.
„Už to tak vyzerá," mykol plecami a prešiel do kuchyne. Natiahla som sa k ovládaču s úmyslom krátiť si chvíľu hľadaním filmu. O pár minút sa zjavil Ray nesúc tácku s dvoma šálkami. Položil ju na stolík a otočil sa ku mne.
„Hneď som tu, ohlásim brata," prešiel ku schodom a stratil sa na ich vrchole.
Vyložila som si nohy na gauč a rukami objala kolená. Pozerajúc na film, ktorého dej som vôbec neregistrovala, som sa stratila vo svojich myšlienkach.
„Nie je doma," zvalil sa vedľa mňa, „našla si niečo dobré?"
„Nie," prebrala som sa a dvihla hlavu. Prešiel ma pohľadom a pootočil sa, aby sme sedeli oproti sebe. Nadýchol sa a pohladil ma po pleci, skúmajúc pritom vlastnú ruku. Medzi prsty vzal zopár mojich prameňov, natáčal si ich a zamyslene na ne hľadel. Hlava sa mi naklonila k jeho ruke, opäť sa dožadujúc dotyku. Hryzúc si peru som oči upierala do tých jeho, bez možnosti úniku. Spaľovala ma zúfalá potreba ocitnúť sa v jeho náručí, ktoré mi navodzuje pocit bezpečia. Možno ma neuchráni pred celým svetom, stačí však, že ma chráni predo mnou samou.
„Mell, poď sem," vyzval ma, akoby vycítil, na čo myslím. Presunula som sa mu do lona a schúlila sa pod jeho rukami, ktorými ma ochotne objal.
„Mell ma volá iba Johny," pocítila som, ako sa mi na perách formuje úsmev, hoci som na jeho vzniku nemala žiaden podiel. Prišiel sám, nečakane a prekvapivo.
„Prepáč, ušlo mi to," hájil sa tichým hlasom. Trochu som sa odtiahla a pozrela mu do očí. Blízkosť jeho tela ma príjemným spôsobom zahrievala.
„To nič, pokojne ma tak volaj, nevadí mi to," vtiahla som pery do úst a očami kĺzala po jeho tvári. Pridvihol kútiky, natiahol ruku a pohladil ma po vlasoch. Pomaly prešiel prstami na líce a láskal ho, prechádzajúc až k perám a brade. Pripadal mi ako slepec, ktorý sa prostredníctvom hmatu snaží predstaviť si môj výzor. V jeho skúmaní však bolo čosi viac. Pár hnedých očí uprene sledoval cestičku, po ktorej putovali jeho prsty. Vdychoval do mňa život, zapaľoval oheň, ktorý mi pohlcoval celé vnútro. Plytko som naberala do pľúc kyslík, očakávajúc jeho ďalšie dotyky. Zovrel mi dlaňou zadnú časť krku, druhú ruku preložil na kríže a prudko ma prirazil k sebe. Zadíval sa mi uprene do očí, naklonil hlavu a palcom prešiel po spodnej pere.
