Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
Moje milé čitateľky, dnes som sa rozhodla potešiť vás a pridať kapitolu z Aaronovho pohľadu, nech nám trochu rozveselí tento chmúrny príbeh. Veľmi dúfam, že sa mi to podarilo a budete spokojné, možno sa aj trochu zasmejete :) príjemné čítanie a ďakujem za krásne tretie miesto. Ste úžasné :)
Aaron
„Slečna?" pár dní neoholený policajt opakovane upútaval Mellisinu pozornosť. Tá vytrvalo mlčala, tupo zazerajúc na Chucka, ktorý k nej vysielal posmešné úškľabky. Stískajúc pery stále viac bledla, tvár sa jej deformovala v zúfalej grimase a v tej chvíli, hoci nie som násilný, potláčal som chuť Chucku roztrhať v zuboch.
„Pôjdete všetci s nami," zavelil druhý policajt a mávnutím nás pokynul vykročiť. Mellisu s Rayom usadili na zadné sedačky jedného auta, mňa Chuckom do druhého. Skvelé!
„Nemohol by som ísť taxíkom?" so znechutenou grimasou som sa pokúsil napodobniť prosebný tón. Odpoveď v podobe prísneho pohľadu, ktorý bol asi súčasťou základného výcviku na policajnej akadémii, ma nadobro umlčala. Zmierený so svojím osudom som sa pohodlne uvelebil a občas strelil zrakom k Chuckovi, premýšľajúc, či by prežil sotenie z idúceho auta.
„Ešte nikdy som sa neviezol v policajnom aute," prelomil som po chvíli ticho, ktoré začínalo byť neúnosné. Môj predpoklad, že tým vyvolám nejakú reakciu alebo hlasný smiech, bol mylný. Vôbec nikto si ma nevšímal.
„Tak fajn, tichá domácnosť," prehodil som trochu dotknuto a upriamil pohľad na ubiehajúcu scenériu za oknom.
Po príchode na policajnú stanicu som sa cítil dôležito. Absencia pút dávala všetkým naokolo najavo, že Aaron Davis nie je bandita a jeho príchod je nevyhnutný pre vyšetrenie prípadu. Hrdo som vystrčil bradu a pozdravil pár náhodných policajtov. Odhaľujúc zuby som v nich vyvolával rôzne, pre mňa nepochopiteľné, reakcie. Prekvapenie, podráždenie, dokonca odpor?
„Máte to tu pekné," pochválil som, prechádzajúc chodbou lemovanou tatranským profilom, „to je šéfko?" pristavil som sa pri jednom obraze, z ktorého na mňa zazerala známa tvár. Policajt ma posotil a znemožnil tak dôkladnejšiu analýzu.
„To je Abraham Lincoln," zdôraznil a venoval mi nevraživý pohľad.
„Viem, iba som sa vás pokúšal rozosmiať," zasmial som sa, čo opäť nevyvolalo žiadnu reakciu.
Odviedli ma do štvorcovej miestnosti a usadili na nepohodlnú stoličku. Jeden z dvojice si sadol oproti mne, druhý stál po jeho pravici. Prebehol som ich prekvapeným pohľadom a neubránil sa naoko vydesenému pohľadu.
„Nebudete ma mučiť, však?"
Vymenili si policajné pohľady, určite aj zopár signálov, mne unikajúcich, a ten, čo sedel, si nahlas povzdychol, dávajúc mi najavo, že každú chvíľu prehovorí. Zadíval som sa na neho a povzbudil ho kývnutím hlavy.
