Dotyk smrti

Kapitola 51

Nevedno, kedy sa mi opäť podarilo zaspať. Zobudil ma Aaronov príchod a hodiny ukazujúce takmer popoludnie ma prekvapili. Čas mi odrazu pripadal príliš drahocenný, aby sa plytval na spánok. Ako v zrýchlenom filme sa mi vybavili okolnosti poslednej noci a razom ma prebrali z ospalého stavu.

„Bol som za Chuckom," oznámil, usádzajúc sa na posteľ k mojim nohám. Vyťahujúc sa do sedu sa mi na tvári objavil zvedavý výraz a uši bažili po akejkoľvek správe, ktorá by trochu rozjasnila chmúrny deň. Aaronove stisnutie pier ma však uviedlo do reality a dalo sa predvídať, ako jeho návšteva dopadla.

„Prebehlo to celkom rýchlo. Ani ma nevpustil do domu. Požiadal som ho, aby nevzniesol obvinenie," slová ukončil smutným povzdychom a preložil si nohu cez nohu.

„Čo na to povedal?" odpoveď som v skutočnosti nechcela poznať.

„Zasmial sa. Spýtal sa, či ho máme za blázna a mám ťa pozdraviť. Potom zabuchol dvere. Pokúsil som sa ešte zazvoniť, ale nemalo to účinok," našpúlil pery a pohľadom prebehol izbu.

„To znamená," privrela som oči a skláňajúc hlavu som si pritiahla prikrývku až po krk.

„...že som ti nemohol otvoriť okno. Mrzí ma to."

„Nevadí. Aj tak tam pôjdem. Možno budem mať šťastie."

„Ako myslíš, len sa tam nesmieme vlámať. Musíme to urobiť nenápadne."

„My?"

„Nenechám ťa ísť samu. Potrebujeme zohnať niekoho, kto ho bude sledovať. Johny?"

Horlivo som pokrútila hlavou.
„O tom pochybujem."

„Skús mu zavolať, nech sa tu večer zastaví, porozprávam sa s ním," nástojil, až kým som sa rezignovane nenatiahla po telefóne. Oči mi blúdili po displeji, na ktorom blikali štyri neprijaté hovory od menovaného. Netrpezlivo som priložila mobil k uchu a vyčkávala. Po pár zazvoneniach sa ozval nasrdeným tónom.

„No konečne. Volám ti už od rána."

„Prepáč, zaspala som."

„Našla si mamu?"

Spomenula som si na svoj prísľub, nepodnikať absolútne nič, iba mu zavolať. V duchu som zahrešila, prihliadajúc však na fakt, ako sme včera dopadli, bolo pochopiteľné, že Johny mi na um neprišiel ani okrajovo.

„Nie. Prídeš večer k Rayovi? Potrebujem sa s tebou rozprávať," zahryzla som si do pery dúfajúc, že aspoň tieto plánované kroky sa nám podaria bez komplikácií.

„Deje sa niečo?"

„Nie, len sa musíme porozprávať."

„O ôsmej tam budem. Mel? Si v poriadku?" ustaraný tón ma rozosmútil.

„Nepýtaj sa ma na to, prosím ťa," vydychujúc vzduch z pľúc som privrela oči.

„Dobre, večer sa vidíme. Maj sa."

„Pa, Johny."

Odhadzujúc telefón na posteľ som strelila zrakom po Aaronovi. Neboli potrebné slová, aby sme obaja vedeli, na čo ten druhý myslí. Situácia sa príliš komplikovala, našliapavali sme neustále vedľa a trasa, po ktorej sme sa vydali, bola nielen samá prekážka, dokonca sa javilo, akoby šlo o slepú uličku.

„Idem niečo uvariť, daj si zatiaľ sprchu a príď dolu," pousmial sa a po chvíli sa za ním zavreli dvere.

Donedávna bývala sprcha liekom na utrápenú dušu, svoj účel však už neplnila. Nedokázala zmyť špinu, ktorá sa na mňa lepila a vonkoncom utriediť v hlave jednotlivé myšlienky, ktoré ako celok nedávali žiadny zmysel. Opakovane strhaný výraz mi prispôsobil mimické svaly a nadobúdala som presvedčenie, že sa už nedokážem ani usmiať. Zdalo sa príliš namáhavé prejaviť iné emócie ako smútok, hnev či strach, ktoré utvárali trváci výraz na tvári, často sa však zintenzívnili a prechádzali do zúrivosti či zdesenia. Neprinášali mi viac vyčerpanie, stávali sa mojou súčasťou a prestávala som im prikladať význam. Uvedomenie, ako ma Chuck ničí zvnútra, ma bodalo do srdca. Nebolo to tak dávno, čo mi život prinášal radosť...