Dotyk smrti

Kapitola 42

Ray

Konečne zaspala. Dlhotrvajúci plač, počas ktorého som ju zvieral v náručí, pomaly utíchal a prechádzal iba do tichých vzlykov, až ju napokon pohltil spánok. Iba v tomto stave pôsobila uvoľnene a iný by povedal, aké bezstarostné dievča to je. Avšak bolesť a beznádej, ktorá sa skrývala pod maskou, trhala srdce. Chápal som jej bezvýchodiskový stav, sám som bol bezradný. Chuck bol pár krokov pred nami a Mel nezmohla nič. Lesley, ovládaná príťažlivosťou, zaslepená láskou, by si nepripustila ani na okamih, že by Mel mohla mať pravdu. Netušiac, ako sa s tým vysporiadame a aké ďalšie kroky podnikneme, som vypustil z pľúc zadržiavaný vzduch a opatrne vytiahol ruku spod Mellisi. Posadil som sa a chvíľu sledoval, či ju môj zmýšľaný odchod neprebudí. Nič tomu nenasvedčovalo a tak som potichu vyšiel z izby.

Aaron ku mne spýtavo dvihol zrak.

„Spí," odvetil som iba a zvalil sa vedľa neho na gauč.

„Je to príšerné," skonštatoval, načínajúc tému, do ktorej sa mi príliš nechcelo.

„Najhoršie je, že si nevieme rady. Nič, čo skúšame, nezaberá. Celá tá situácia je ako zo zlého sna."

„Zdá sa, že to má premyslené. Mali by ste uvažovať ako on," premýšľal nahlas.

„Ako to myslíš?" na okamih som zvraštil čelo a zaujato sa k nemu natočil.

„Povedz mi o ňom viac," navrhol. Váhal som iba chvíľu, nakoniec som mu všetko rozpovedal.

„Premýšľali ste niekedy, aké by mohli byť jeho ďalšie kroky?"

„Nie."

„Tak mysli. Čo urobí?"

Pokúšal som sa na niečo prísť, v hlave som mal však prázdno a tak som iba nič netušiac potriasol hlavou.

„Lesley sa mu vyžaluje. On, ako správny psychopat, bude mať potrebu Mellisu ponížiť, znovu jej ukázať, akú moc nad ňou má," dvihol kútik a prenechal mi priestor na premýšľanie. Musel som uznať pravdivosť jeho slov. Ak by som premýšľal ako Chuck, čo síce nemusí byť presné, je veľká pravdepodobnosť jeho zjavenia sa alebo opätovného kontaktu Mellisi.

„Okej, a čo by sme mali teda urobiť?" stále som tápal.

„Ak chceš poraziť psychopata, musíš sa ako psychopat správať. Nemôžeš ísť s nožíkom tam, kde sa bude strieľať."

„Preboha, nemôžeš rozprávať normálne?" začínal ma vytáčať.

„Chuck zjavne po Mel ide. Je to lovec, vyžíva sa v tom, keď ju môže psychicky ničiť a Mel sa chová presne podľa jeho očakávaní. Čím viac bude unikať a báť sa, tým viac po nej pôjde."

„Takže?"

„Prinúť Mellisu, aby zmenila správanie. To ho zmetie," šibalsky sa usmial a vo výraze sa mu dalo čítať, aký je na seba hrdý. Uznanlivo som si ho premeral, stočil kútiky nadol a prikývol.

„Lenže ak ho zmetieme, môže ho to zároveň rozčúliť. Čo ak ublíži Lesley?" zdesil som sa tej mšlienky..

„To je riziko, ktoré musíme podstúpiť. Ublížiť jej môže tak či tak... Pochop jednu vec. Ak Mel zamestnáme, nebude mať čas sa opúšťať. Dodá jej to nádej, že nie je všetko stratené a že dokáže bojovať. Ver mi, ak ju necháš takto, bude z nej čoskoro prípad pre cvokára."

„Asi máš pravdu. Ale ak sa niečo stane, Mel si to nikdy neodpustí," stískajúc pery som sa cítil stále bezmocnejšie. Každé rozhodnutie mohlo priniesť následky, ktoré by Mel mohli dostať na samé dno.

„Ja viem," pokrútil smutne hlavou, „treba na Lesley viac zatlačiť. Zapojiť Johnyho.

„Vravel, že sa s ňou porozpráva a potom príde. Veľmi dúfam, že sa mu podarí Lesley presvedčiť."

Mellisa

„Vy ste sa zbláznili," preskakovala som pohľadom medzi nimi. Dopadla na mňa depresia, nemala som chuť vôbec na nič, nieto ešte riešiť nejaké plány, ako sa zbaviť Chucku. Úprimne, bola som na hranici zrútenia, sily mi už nestačili ani na to, aby som držala vzpriamene hlavu. Rukou som si ju podopierala, rezignovane zazerala pred seba a hrala sa s okrajom obrúska na stole pod vázou.

„Mel, ja chápem, ako sa cítiš. Ale ak niečo neurobíme, bude sa to zhoršovať," pokúšal sa ma Ray vzchopiť.

Smutne som pokrútila hlavou, nenachádzajúc v sebe odhodlanie čeliť nástrahám, ktoré na mňa Chuck chystal.

„Fajn. Počkáme na Johnyho a snáď k niečomu dospejeme," povzdychol si Aaron a usadil sa pred televíziu.

Očami som tápala po priestore, nechávajúc svedomie k hryzeniu mojej duše. Vnútorná trýzeň spôsobená odhalením tajomstva pred všetkými, na ktorých mi záležalo, sa čoraz viac stupňovala a nútila ma k presvedčeniu, akú obrovskú chybu som urobila. Chuckove varovanie odrazu malo váhu a pri predstave jeho prípadnej pomsty sa mi neovládateľne vykotúľali ďalšie slzy. S istotou som očakávala následky môjho rozhodnutia. Najväčšie muky mi spôsobovala neschopnosť zasiahnuť, bezradnosť v situácii, do ktorej som bola nemilosrdne vtiahnutá, aby som ukojila chúťky šialenca, o ktorom som nič nevedela.

Zaregistrovala som Johnyho príchod a kým moja myseľ presunula pozornosť k nemu, rozbehol sa tichý rozhovor, do ktorého som sa snažila započúvať.

„Zistili ste niečo?" náhlil sa k nemu Ray. Johny sa usadil, mlčky prešiel pohľadom na mňa a na okamih privrel oči.

„Je to zlé," doprial si hlboký nádych, než znovu prehovoril, „je čistý ako batoľa. Pravým menom Benjamin Chuck Raynolds, nedostal jedinú pokutu za parkovanie, býva v prenajatom dome na okraji Westfall. Do práce jazdí služobným autom. Hal preveril všetko. Nedokázal nájsť jedinú chybu. Ešte aj preventívne prehliadky má pravidelné. Inými slovami, je to génius. Nenecháva za sebou absolútne žiadnu stopu," pokrútil nešťastne hlavou a zrak nechal zabodnutý pred sebou, „Hal musel odísť späť do Oregonu. Má tam prácu. Nevie mi pomôcť, ale pokúsi sa urobiť maximum. Snažil sa od jeho zamestnávateľa získať povolenie na obhliadku alebo človeka, ktorý by sa tým zaoberal. Neprešlo to, nakoľko Chuck je bezproblémový občan a tak nemajú žiadny podnet k jeho prevereniu."

„Tak to je v prdeli," rozhodil Ray rukami.

Naprázdno som prehltla. Stačila chvíľa, aby som si uvedomila záťaž na mojich pleciach, ktorú musím niesť sama. Opäť na mňa doľahla obrovská ľútosť nad rozhodnutím nekontaktovať políciu, avšak v danej chvíli už bolo neskoro. Nové odhodlania urobiť tentoraz veci správne ma prinútili dvihnúť sa zo stoličky a tvárou v tvár sa postaviť čomukoľvek, čo bude v mojej moci vykonať. Nebolo kam viac cúvnuť, zahnaná na samú hranicu svojich možností jedinú cestu predstavovalo vystúpenie z tieňa a krok vpred, ktorý mi zaručí zmätenie Chucka. Najlepším výsledkom by bolo unudiť ho, čím by som ho prestala zaujímať, na najhorší výsledok som nedokázala ani pomyslieť.

„Vrátim sa domov," vytlačila som zo seba, čím som upútala pozornosť všetkých v miestnosti, „vrátim sa do starých koľají, do práce. A budem sa tváriť, že sa nič nedeje," mykla som plecami a rezignovane si prešla dlaňami po tvári, „mali ste pravdu. Ak nebudem hrať jeho špinavú hru, prestane ho to baviť a stiahne sa."

„O čom rozprávate?" zamračil sa Johny, tak mu Aaron objasnil plán, s ktorým na mňa vyrukovali po zobudení. Johnyho kyslí výraz napovedal, koľko podpory sa mi od neho dostane, avšak zadumaná tvár poukazovala na zvažovanie možností.

„Je to nebezpečné," skonštatoval.

„Ja viem. Ale utekať nebudem. Nemám viac síl. Aaron má pravdu, ak ho skúsime unudiť, možno prestane."

„Máš odvahu mu čeliť?" dvihol Johny obočie a prísne si ma premeral, „lebo ak nie, ak vycíti tvoj strach, naštartuje ho to. Nesúhlasím s tým, Mell."

„Máš snáď lepší nápad?" zúfalo som sa ho snažila dostať na svoju stranu.

Dúfam, že sa vám kapitola páčila a pokúsim sa novú pridať čo najskôr. Ďakujem vám za všetky hlasy a povzbudivé komenty, ste úžasné :)