Dotyk smrti

Kapitola 50

„Prvá vec, ktorá ma zaujíma," začal Aaron usŕkajúc z kávy. Pokročilá nočná hodina nás oboch nútila k spánku, spomienka na Raya nás však nekompromisne udržiavala bdelých.

„Ako sa chceš dostať do domu? Pochybujem, že nechá otvorené dvere," naznačil mi s neskrývaným záujmom. Stisnutím očí som sa vyhla jeho uprenému pohľadu, ktorým sa mi snažil nazrieť do hlavy a s ťažkosťami naplnila pľúca vzduchom.

„Tak to netuším," vydýchla som rezignovane.

„Myslel som si. Som rád, že chceš Rayovi pomôcť za každú cenu, ale vlámať sa tam nemôžeš. Stačí, že musíme dostať von jeho, nie to ešte teba. Čo by som tu sám robil?"

„Takže sa mám na to vykašľať?"

„To som nepovedal. Premýšľal som nad tým. Zajtra za ním zájdem a pokúsim sa s ním vyjednávať, aby nevzniesol obvinenie. Ak sa mi podarí, otvorím niektoré okno a nechám ho zabuchnuté, aby si to nevšimol," uškrnul sa a v očiach sa mu mihol záblesk odhodlania.

„Ale..."

„Žiadne ale. Ako inak sa chceš dostať do domu?"

„Nechcem, aby si za ním šiel."

„A ja nechcem, aby si šla ty. Obaja sme na tom mizerne, ale sme jediní, kto vie o Chuckovi pravdu. Hoci sa mi to ani náhodou nepáči, nemáme veľmi na výber."

„Asi máš pravdu," zovrela som pery a odmlčala sa.

„Neboj sa, Chuck mi neublíži. Nekoná impulzívne," ubezpečoval ma a jeho rozhodujúci výraz mi bránil predniesť protesty.

...

Takmer prebdená noc predstavovala ďalšie utrpenie v mojom živote, hoci bola iba zlomkom všetkého zla, ktoré sa bezcitne usídlilo na mojich ramenách. Za občasného prehadzovania v snahe nájsť vyhovujúcu polohu som neodtŕhala zrak od stropu. Konečne ma začínala pohlcovať dlho očakávaná temnota, keď sa miestnosťou ozvalo vyzváňanie telefónu. Chvíľu trvalo, než sa ťažké viečka pohli od seba, myseľ sa zorientovala krátko na to a zreničkám neostával čas zamerať sa na displej. Naťahujúc ruku som sa dvihla do sedu a vzápätí potiahla prstom po obrazovke.

„Prosím?" zachrapčala som a prečistila si hrdlo.

„Ahoj, Mellisa," povedomý hlas ma okamžite prebral a rozšíril mi oči.

„Čo chceš?" zavrčala som nevraživo.

„To, čo si urobila, nebolo pekné," hovoril rozvážnym tónom a jeho slová nepôsobili ako výčitka, iba sa omotali okolo mňa ako mrazivé laná a utiahli stisk, až mi sťažili dýchanie.

Nenachádzajúc vhodné slová, mlčky mi zrak zameriaval stabilný bod pred sebou. Akoby mimo sveta, ktorý moje oči pozorovali, všetko pohltili myšlienky a pozornosť sa zamerala na zvuk vstupujúci mi do uší, nevnímajúc viac priestor okolo.

„Vieš, čo sa stane teraz, Mellisa?" tón, ktorý volil, ma vyzýval k odpovedi.

„Nie," vypustila som iba a opatrne pritiahla viečka k sebe, uľavujúc vysychajúcim očiam. Doľahol ku mne tichý smiech.

„Vznesiem obvinenie," prehodil dôrazne, čím ma prinútil vrátiť sa do reality a postaviť sa démonovi, ktorý sa javil ako neporaziteľný.

„Nie! To nesmieš," zvolala som s prímesou zúfalstva.

„Samozrejme, že smiem. Mala si ma poslúchnuť. Je to tvoja chyba," posledné slová zdôraznil, vzbudzujúc vo mne výčitky, ktoré následne oživili slzné kanáliky a napriek mojej urputnej snahe vytláčali von slzu za slzou.