Dotyk smrti

Kapitola 19

„Ako sa máš?" spýtal sa opatrne, akoby sa prihováral pitbullovi za plotom a urobil krok ku mne.

„Fajn, vďaka. Už musím ísť," vychrlila som zo seba a rázne si drala cestu vpred popri stene. Keď som ho minula a on neurobil nič, aby ma zastavil, málinko sa mi uľavilo.

„Počkaj," ozval sa mi za chrbtom prosebným tónom. Zastala som, ale neotočila som sa. Bála som sa mu pozrieť do očí, desilo ma, aké pocity by to vo mne mohlo vyvolať. Očami som prechádzala po dlažbe a v snahe upokojiť sa som zhlboka dýchala. Po chvíli mlčania konečne pochopil, že viac neurobím a tak prehovoril.

„Mohli by sme sa porozprávať?"

„Rozprávaj," odsekla som.

„Zájdime do bufetu, prosím." Nevydržala som to a otočila sa. Stál so skormúteným výrazom, hnedé brčkavé vlasy mu padali do tváre a v hnedých očiach, z ktorých vždy vyžarovala radosť, sa mu odrážal smútok.

„Nemám sa s tebou o čom baviť," tvárila som sa neústupne a ruky si prekrížila na hrudi. Začínala som rozpoznávať pocity, ktoré mi Maximova prítomnosť spôsobovala.

„Ani si ma nevypočula. Nedala si mi možnosť to vysvetliť," obvinil ma a pozrel mi do očí.

„Ako by si to vysvetlil?" prižmúrila som oči.

„Keby sme sa mohli porozprávať, keby si bola ochotná ma vypočuť..."

„Nie!" nesúhlasne som pokrútila hlavou a otočila sa, chystajúc sa čo najskôr vypadnúť. Priskočil však ku mne, chytil ma za lakeť a znemožnil mi odchod. Ohrnula som peru pri pohľade na ruku, ktorá ma zvierala a pokúsila sa vyslobodiť. Povolil stisk, ale nepustil ma.

„Mel, prosím..."

„Nevolaj ma tak!" trhla som z celej sily rukou a rozbehla sa.

Spoza schodov sa vynoril Ray a ja som vrazila priamo do neho. Pohotovo ma zachytil a zabránil tak prípadnému pádu.

„Kde si tak dlho?" premeral si ma a keď uvidel môj výraz, okamžite zablúdil zrakom za mňa.

„Všetko v poriadku?" spýtal sa ma skúmajúc Maxima, ktorý nás so záujmom pozoroval.

„Vráťme sa k ostatným," preplietla som si prsty s jeho a zaťahala. Ešte raz sa obzrel, kým ma nasledoval po schodoch. Hnala som sa z garáže ako šíp, Ray však zastal a strhol ma do náručia. Prekvapene som mu pozrela do očí, ale neprotestovala som. Omotala som mu ruky okolo pása a pritisla hlavu k jeho hrudi.

„Čo sa stalo?" vyzvedal s obavou v hlase.

„To bol Maxim," zamumlala som mu do bundy.

„Aha," tuhšie ma objal. Pokoj, ktorý z neho vyžaroval, sa mi plazil po tele a prenikal hlboko do vnútra. Len pri ňom som sa dokázala uvoľniť, všetko napätie akoby sa vyparilo a myšlienky sa poukladali do jedného celku, z ktorého vznikala iba jedna. Myšlienka na Raya. Jeho prítomnosť, vôňa, pevné telo, ku ktorému sa tlačilo to moje. Nádherné hnedé oči, ktoré ma vždy pozorujú tak zaujato, až nadobúdam pocit, že sú zrkadlom mojej duše.

„Neobťažoval ťa?" spýtal sa po chvíli.

„Chcel sa iba porozprávať. Má pocit, že máme nedoriešené veci."

„Aj máme," zahrmelo zo schodiska. Prudko som sa otočila a keď som uvidela Maximov nahnevaný výraz, stuhla som.

„Daj z nej tie ruky preč!" zavrčal varovne na Raya.

„Inak čo?" zachechtal sa, čo Maxima ešte viac nahnevalo. Zišiel zo schodov a zastal pred nami. Ray ma odmietal pustiť, hoci som sa snažila nenápadne oslobodiť. Niežeby som chcela prerušiť naše objatie, len mi neprišlo vhodné s ním takto postávať pred Maximom. Ray mal zrejme odlišný názor. Vzdala som to a uvoľnila sa, podvihla som bradu a bezvýrazne si premerala Maxima.

„Pre mňa je to uzavreté. Nechaj ma na pokoji, prosím ťa!" posledné slovo som zdôraznila.

„To kvôli nemu ma odmietaš?" spýtal sa pohŕdavo hľadiac na Raya, „snáď nie si taká hlúpa, aby si si vybrala jeho." Ray ma zrazu pustil a pristúpil k nemu. Zavŕtal sa do neho pohľadom a vzduch sa naplnil testosterónom.

„Ak máš nejaký problém, môžeš ho prebrať so mnou," prehovoril desivo pokojným hlasom. Maxim ho prešiel zrakom od hlavy po päty, akoby zvažoval šancu na úspech, pokiaľ by sa do neho pustil, napokon sa len uškrnul.

„Ak dovolíš, rozprávam sa s Mellisou," pokúsil sa urobiť krok do strany, aby Raya mohol obísť, ale ten sa pohol spolu s ním.

„Myslím, že Mellisa sa s tebou odmieta rozprávať," zaškeril sa bez náznaku smiechu. Nedala som im ďalší priestor.

„Ray, poďme preč," Ray sa ako na povel otočil a nasledoval ma.

„Môžeš ľutovať!" zakričal Maxim a to bola posledná kvapka. Zvrtla som sa na päte a prekonala vzdialenosť dvoma ráznymi krokmi.

„Skončili sme! Nikdy nebudem ľutovať svoje rozhodnutie!" zabodla som do neho prst a naštvane krčila nos. Stále som mala pred očami tú scénku. Hoci už k nemu necítim nič len odpor, ublížil mi a poznačilo ma to. Zrada od milovanej osoby bolí najviac a človeku chvíľu trvá, kým sa s tým zmieri.

„Mel?" začula som Johnyho ľadový hlas. Všetci traja sme sa otočili. Stál pred garážami a kamenný výraz na tvári napovedal, čo sa mu prehnalo hlavou.