Dotyk smrti

Kapitola 45

Ahojte, podarilo sa mi zbuchnúť novú kapitolu už dnes, tak verím, že vás poteší :) Príjemné čítanie

„Mellisa!" skríkla Rebeca a pred očami mi luskla prstami. Jej hlas znel naliehavo a rázne. Dvihla som k nej zrak.

„Konečne," vydýchla úľavou, „čo sa stalo? Si bledá ako stena," znepokojene si ma premerala.

„Ja...," postavila som sa, zazerajúc tupo pred seba presúvala svoje telo za bar. S Rebecou v tesnom závese, natiahla som sa po kabelke a zbalila si veci. Zastala mi v zornom uhle a spýtavo dvihla ruky dlaňami nahor.

„Musím odísť, prepáč," prehodila som s trpkosťou v hlase a náhliac sa von sa modlila, aby ma nenasledovala. Cítiac na sebe jej upretý pohľad, zatlačila som do vchodových dverí a vybehla na ulicu ako splašený zajac. Horlivo hľadajúc v kabelke mobil som sa začínala potiť. Myšlienky uháňali šialenou rýchlosťou a netušiac, kam skôr vykročiť, som zastala a zhlboka sa nadýchla. Zvažujúc, či vytočiť Raya alebo Johnyho som odomkla telefón a ukazovákom rolovala zoznam, sledujúc striedavo okolie a plynúce mená na displeji. Jeden posledný dotyk, ruka natiahnutá k uchu a prerývané dýchanie.

„Johny, musíš ísť okamžite k mame. Ja ti neviem teraz nič vysvetliť, len ťa prosím, príď tam čo najskôr," chrlila som zo seba ani netušiac, či ma vníma, keďže sa nestihol ozvať. Zložila som a takmer sa rozbehla v snahe dostať sa k mame čo najskôr.

Až pri vchodových dverách som si uvedomila, aká zbytočná moja cesta bola. Poludňajšia hodina ma utvrdila v tom, že mama je stále v práci a domov dorazí najskôr o dve hodiny. Pri zmätku, ktorý mi v hlave nastal, som si v zúfalej potrebe byť pri nej čo najskôr tento fakt vôbec neuvedomila. Opäť som vytiahla mobil, tentoraz s jasným zámerom.

„Ahoj, kedy prídeš domov?" pokúšala som sa maskovať napätie.

„Okolo siedmej," odvetila pokojne, „zastavíš sa?"

„Áno. Ja.. určite prídem," tvár sa mi vraštila do nešťastnej grimasy. Rozlúčila som sa a otáčajúc sa za zvukom motorky, ktorá prudko vystrelila zo zákruty, som zložila.

Johny razom zastal, až zaškrípali brzdy a zložil si prilbu.

„Čo sa deje?" pritiahol obočie a pozrel na mamin dom. Onemela som, netušiac odpoveď. Sama som tápala, rozhodnutie bežať sem a zalarmovať Johnyho bolo nepremyslené, avšak v tej chvíli mi pripadalo najrozumnejšie.

„Bol za mnou Chuck," povzdychla som si.

„Do pekla," vošiel si rukou do vlasov, „si v poriadku?"

„Ja áno. Ale..." v hlave som si premietla náš posledný rozhovor a takmer sa mi zatmelo pred očami.

„Ale čo?"

„Mohol by si ma vziať k Rayovi, prosím?"

„Čo? Mellisa! Vytiahla si ma sem, takmer som sa dvakrát vybúral. Láskavo mi povieš, čo sa stalo. Inak sa odtiaľto nepohneme," vrčal na mňa a zliezol z motorky.

„Nebudeme sa o tom rozprávať na ulici, prosím ťa, Johny! Spanikárila som.. ja.. zabudla som, že mama je v práci. Poďme zatiaľ k Rayovi, potrebujem dať dokopy čo najviac hláv."

Hodnú chvíľu na mňa mlčky hľadel, nedokázala som mu čítať v tvári žiadne emócie. Porazenecky som vytiahla mobil a než stihol niečo povedať, priložila som si ho k uchu.

„Si doma?"

„Áno, deje sa niečo?" spýtal sa Ray s miernou obavou.

„A mohol by si pre mňa prísť?"