Vilie Tajomstvo [mpreg] ✓

~27~

S vykrikom som sa zobudil celi spotení vedla svojej lasky. Začal som si hladiť pobolievajuce bruško a ucítil ako ma Verli objal okolo pásu.
,,Deje sa niečo?" zamrmlal zo spanku. 
,,Nie...." zamrmlal som a pozrel sa na neho. Jemne som mu prehrabol vlasy a Verli sa na mňa pozrel jedním očkom. 
,,Toby si....nebol tak bledí....Poď sem" zamrmlal a stiahol si ma do naručia. ,,Niečo s maličkými?" zašepkal ospalo a pohladil ma po vlaskoch do ktorích mi dal aj pusu. 
,,nie......nie....Bol to iba sen....." zamrmlal som a vtesnal sa mu čo najviac do naruče. Schoval som si tvar do jeho hrude. Verli ma poriadne zakril a ďalej hladkal.
,,Tak spinkaj láska....všetko je v pohode." šepkal skoro už zospánku. Jeho pohyby skoro ustali a počul som iba pravidelne dychanie. Nedokazal som zaspať tak ako moja laska. Tíško som si povdychol a pozrel sa po miestnosti. Chyba mi troška ten hluční dom. Skotulalo sa mi par slz po liciach. Zo slzami v očiach som aj zaspal.

Zobudil som sa v prazdnej posteli. Ako prve ma chytila panika. Bál som sa že Verli niekam odišiel. Panika bola aj opodstatnená keď som vbehol do kuchine a nikdo tam nebol.
,,Verli?!" Vykríkol som zo slzami v očiach a schulil sa ku stene. Zas som cítil ten odporni pocit že má niekto sleduje. Bol ešte silnejší. Všimol som si niakeho tieňa v izbe. Myklo mi kridielkami a rýchlo som sa postavil. Približovalo sa to ku mne. Chvál som držiac sa stále u steni.
,,Verli!" Vykríkol som zúfalo. Zrazu sa rozrazili dvere od kúpeľne a na mňa vybehol Verli. Hneď ma objal.

,,Láska...Som tu. Čo sa deje?" Hladil má po vlaskoch. Keď som sa pozrel cez jeho plece tá vec tam už nebola. Rozplakal som sa do jeho hrude.
,,N-nenechavaj.....Ma..Samého" popoťahoval som. Strašne ma začalo pichať v brušku od stresu. Verli má zobral na ruky a odniesol na sedačku. Keď chcel ísť do kuchyne tak som chytil uterák ktorí mal okolo trupu a....no...Ehm jemu spadol. ,,P-pre-pač" rýchlo som mu ten uterák hodil a zakril si tvár. Počul som iba Verliho smiech.
,,Takže sex môžme môžme ale nahého ma nemôžeš vidieť? Trdlo" dal mi preč ruky a pobozkal ma. ,,Donesiem ti niečo na raňajky. Ležal dobré?" Usmial sa a ja som prikývol. Aj keď nechcem ostať sám. Dal som si ruky na bruško a chcel niak zmierniť pichávu bolesť.

Zavrel som oči pri myšlienke že musím do školy. Nechce sa mi tam ale musel som. Celi deň som sa mykal pri hocijakom pohybe alebo zvuku. Vykríkol som aj keď sa pohol pri mne list. Spolužiaci sa na mňa nechápavo pozerali. Hlavne ten debil. Naschvál mi hodil niečo do mňa. Skoro som to tam všetko zmrazil od laku.
,,Zlato....Čo sa deje?" Objímal má Verli a pozoroval má starostlivo. Vždy keď som sa zľakol sa má snažil ukľudniť.
,,Niečo.....Ono...Niečo ma sleduje." Zakňučal som ticho a Verli sa na mňa pozrel ako na blázna. Aj tak má utešil.
,,Nič tu nieje láska." Dal mi pusu do vlaskov.

,,Hej vila čo si tak otresena?" Uškrnul sa ten debil ktorého meno stále neviem.
,,Ešte tak tebe budem niečo hovoriť." Zamručal som a pozrel sa do zrkadla. Troška mi to pripomína situáciu keď ma Verli znásilnil. Zas som stál s niekým na záchodoch.
,,Prečo si stále tak drzi?!" Chytil mi jednou rukou tvár a natisol má na stenu. Hneď som ho kopol medzi nohy.
,,Keď nechceš byť kus ľadu alebo kus rozmrdanej sračky tak sa má nechytaj" zamrmlal som a ostal som sedieť na zemi kam som sa zviezol po stene.
,,Drzi parchant." Zavrčal. Už by mi kopnutie oplatil keby sa zrazu neotvorili dvere. Videl som tri postavy. Dve ma chitili a tretia omracila toho debila. Potom aj mňa. Nestihol som ani vykriknuť nič....Len som sa bál čo urobili mojej láske ktorá stála pred zachodmi. Povedal som mu že dokážem sám ísť na záchod. ....