Vilie Tajomstvo [mpreg] ✓

Epilog

V hlavnej sále už dlhšiu dobu vládlo ticho. Dnes sa mala konať korunovácia právoplatného dediča. Hiumi bola z celej tejto veci dosť nervózna. Jej bratia sa ju snažili presvedčiť že to dobre dopadne ale ich sestra mala na to úplne iní názor. Už vyše hodinu pobehovala nervózne po izbe dokým do jej izby nevošiel jej otec.
,,Hiu. Všetko je v poriadku." Jej otec si ju jemne pričinil do objatia. Všetky tri deti vychovával sám na tomto mieste aj keď bol človek.
,,Není ..Čo...Čo keď to nezvládnem? Čo keď nebudem dosť mocná alebo...." Chrlila zo seba všetky svoje obavi.
,,Všetko bude v poriadku. Tvoja mama by bola na teba pišna. " Jemne sa na ňu usmial a venoval jej pusu na čelo. ,,Za desať minút musíš byť v bývalej hlavnej sále. Tak si obleč tie šaty." Bola to posledná vec...
Hiumi si neochotne vyzliekla voľné tričko a obliekla si dlhé zelené šaty posiate červenými ornamentmi ktoré sa pomaly strácali ako išli hore. Jej hnedé vlasy boli zapletené a zdobené malimi rubinmi. Také ako malá oči. S neistotou sa pozrela na svojho otca ktorí jemne chytil jej ruku.
,,Podobaš sa na neho." Špol s jemným úsmevom.

Tiché kroki sa ozivali chodbami paláca. Všetky vili boli už pri strome.... Chýbala tam iba jedna. Dokonca došiel aj Blir zo svojim milovaním a deťmi. Keď už si všetci mysleli že ich budúca kráľovná nedorazi, hneď ich myšlienky boli prerušene otváraním dverí. Do miestnosti, alebo skôr priestoru, vkročila Hiumi za ktorou šiel hneď jej otec. Dvaja bratia svoju sestričku čakali pri tróne ktorí vytvorili z rastlín. Bol to iba trón na tento obrad. Dohodli sa že sa korunovácia bude konať tu.... Hiumi to tak chcela. Aj keď jej druhý otec už nežil cítila že to tak bude lepšie. Bude mu blízko aj keď tu není.

S jemným úsmevom sa pozrela na mohutni strom a prešla prstami po jeho kôre. ,,ahoj ocko...." Zašepkala aby ju nikto nepočul.
Terajší kráľ a jej striko k nej podišiel. Obrat sa mohol začať.

Nezaujímavé reči ktoré tu museli byť nikoho netrápili. Veľa z prítomných to ignorovala. Dokým nezazneli tie slová na ktoré čakali.
Počuť bol iba tichi šum listia stromu stojaceho za nimi.

,,Predávam ti korunu a trón spolu s vládou nad týmto svetom a mocou ktorá ti prináleží od tvojho narodenia. " Zazneli Rainove slová a Hiumi si kľakla. Korunu ktorú mal na hlave si dal dole. Hneď ako ju položil na Hiuminu hlavu zmenila tvár na korunku zo smaragdami a rubinmi.

,,Konečne po sedemdesiatich rokov na trón usada pravoplatni dedič trónu " usmial sa Rain a pozrel sa na všetkých prítomných. Postavil sa k trónu a Hiumi si do neho sadla. Hneď po obrade sa začali oslávi ... Mal sa začať noví vek...Lepší... Už nemali ďalej byť vili odcudzovane. Počas Rainovej vlády boli podpísané dohody o ich spojenectvu.

Miestnosť sa pomaly vyprázdňovala a Hiumi sa nervózne triasla.
,,Hiu. Budeme tu pre teba." Objal ju jej brat.
,,Áno áno .... Budeme ti pomáhať." Objal ju jej najmladší brat. Boli od nej vyšší. Hiumi bohužiaľ zdedila veľa vecí zo svojho otca ktorí už nežije.

V miestnosti už ostala iba Hiumi. Všetci oslavovali. Ale ona sedela pri strome a opierala sa o jeho kmeň.
,,Som....Som kráľovná ako si chcel ocko..." Šepla a zavrela oči. ,,Keby si tu bol s nami." Prechádzala prstami po kmeňe... Vždy jej to pomáhalo. Bolo to akokeby tu bol s ňou. Občas jej pripadalo že šum listov odpovedá na jej otázky.
Chodila sem skoro vždy keď ju niečo trápilo.

,,Hiu. Poď snami " dobehli k nej jej bratia.
,,Ešte chvíľu." Šepla a zavrela oči.
,,Hiu." Zamručal jeden s jej bratov a hodil sa jej okolo krku. Starší z dvojici bratov bol vždy viac emocionalni. Teraz to s ním bolo ešte horšie.

,,Hensi, ty by si mal skôr sedieť než sa zabávať. Prečo na neho nedavaš pozor?" Obratila sa na svojho druhého brata. Hiumi pretočila očami a objala svojho brata.

,,Nechce ma skoro nikdy počúvať Hiu." Zámručal mladší brat. Hensi na neho vyzil zo smiechom jazyk.
,,Ale no tak zlato..." Hneď bol natisnuti na neho a už mu venoval jeden letmi bozk.

Hiumi nad nimi pokrutila hlavou.
,,Vidíš oci? Tvoji dvaja synovia si provozuju incest...." Zasmiala sa a roztrapatila tým dvom vlasy.
,,Máš asi pravdu Hiu. Pôjdeme si lahnuť. Že Harry?" Usmial sa na svoju lásku starší.
,,Presne tak... Je už neskoro a ty by si mal odpočívať... " okolo Hensovho tehotenského bruška sa obtočili bratove ruky. ,,Predsa čakáš naše dieťatko...." Zašepkal mu do uška.

Hiumi sa jemne usmiala keď tich dvoch pozorovala. Pamätala si ako spávali v rovnakej izbe... Raz v noci keď mali štrnásť sa izbou rozliehali tiché vzdychy. Hiumi musela opustiť izbu lebo jej bratia to spolu robili. Bolo na nich už skoro od piatich vidieť že niečo k sebe cítia viac ako bratsku lásku. Dlho sa tomu snažili odporovať. Až do tej noci. Pred spánkom sa pohádali. Hneď aj zistili že bez seba nevedia žiť a zvrtlo sa to.

Teraz.... Teraz by si ich nikto nevedel predstaviť bez seba. Všade chodili spolu. Zvycajne aj s Hiumi. Len posledných pár mesiacov sa venovali len a len sebe. Predsa pred skoro ôsmimi mesiacmi zistili že budú mať dieťatko. Hens odkedy otehotnel bol odosť opatrnejší než dovtedy a Harry viac starostlivi.

Boli dohodnutí že dva dni potom čo sa stane Hiumi kráľovnou sa zoberú.

Trojica súrodencov pomaly opúšťala miestnosť. Harry svojim starším súrodencom otvoril dvere. Hensovi lebo je tehotní a Hiumi lebo je dáma a kráľovná. Už by aj odišli keby sa miestnosťou neozvalo praskanie dreva. Tichi šum lístia ustal. Hiumi sa pozrela za seba.

Niečo jej hovorilo že tu niečo nehraje. Pozerala sa na obrovský strom ktorí jemne svetielkoval. Vo vzduchu sa rozprestrela vôňa  levandule a jahôd. Aj dvojica chlapcov sa pozreli rovnakým smerom ako ich sestra. Jemná žiara ktorá vychádzala zo stromu sa rozprestrela do celého priestoru. Svetlo sa zmenilo na dosť ostré.... Zrazu vyhaslo. Zdalo by sa že sa nič nestalo ale strom zmizol. Vzduchom sa rozliehali malé kristaliky spolu s vôňou....

Chlapec ležiaci na mieste kde kedysi stál strom sa opatrne posadil a pozrel sa na trojicu deti. Hnedé vlasy mu dopadali na plecia. Oblečenie mal dosť zvláštne pre tento svet. Tričko s niakou kapelou a čierne nohavice. Opatrne sa postavil na roztrasené nohy a smaragdovimi očami sa na nich pozrel.
,,Ahojte....Zlatíčka." uculil sa. Do miestnosti hneď vtrhol Verli s Blirom a Rainom v závese.

Tú vôňu tak dlho necítil. Iba u jedinej vili ju cítil. U jeho vili. S neistotou sa pozrel na postavu stojacu uprostred skoro ničoho. Jedine svetlo im robil mesiac v splne. Hneď ako sa Verlinho oči spojili s tými smaragdovimi vedel že je to jeho vila.

Rozbehol sa k nemu pevné ho objimuc a vtiahnuc do náruče.
,,Tak si mi chýbal." Zašepkal zlomené Verli a venoval mu bozk na pery. Nielen jeden.
,,Bol som tu celú dobu" zašepkal mu do pier. ,,Predtým než som umrel som sa stihol zmeniť.... Tie roky a stala prítomnosť našich detí mi vrátili niaku moc... Mohol som sa uzdraviť...." Usmial sa na neho. ,,Ale už som iba človek. Prišiel som o svoju moc a krídla."
,,Mne to nevadí...Konečne ťa mám späť." Ešte pevnejšie ho objal. Všetci sa na to pozerali dosť s údivom.

Na ďalší deň celéj ich riše oznámili že sa vrátil ich niekdajší pravoplatni kráľ. Nakoniec skončilo všetko dobré. Okrem toho sa na ďalší deň súrodenci zobrali....

Mohli sa aj tešiť na ďalšieho súrodenca.

Koniec. Mohla som to skončiť aj smutné ale chcela som aby Florn žil...
Dúfam že sa vám príbeh páčil.
Lúčim sa s vami a s touto knihou.
Prirástla mi celkom k srdcu ako každé moje dielo. Tak moc mi budú chýbať... Ale vždy budú v tejto knihe.
Chcem ešte poďakovať za všetky voti, komentáre a prečítanie. Ďakujem za to že ste čítali túto knihu a nezabili ma za moje vidavanie. Ste úžasní
Uvidíme sa u ďalšej knihy.
Ley