Vilie Tajomstvo [mpreg] ✓

Prolog.

Po chodbách školy sa ozývali kroky najhoršej osoby, ktorá do tej budovy chodila. Bol to jeden z klasických bitkárov, ktorý nemohli chýbať na žiadnej škole. 
Všetci sa mu vyhýbali. S kým mohol s tím sa pobil. Ale hlavne aj uzatváral nezmyselne stávky. Jednu takú čiernovlasý mladík uzavrel aj dnes.
,,Hej Verli..." Čiernovlasí chlapec sa nezaujate pozrel na malého skrčka s blond vlasmi.
,,Čo chceš Michal?....Pres hubu?" Zasmial sa na svojom vlastnom vtipe. Nikto nevedel pochopiť, ako niekto taký bezcitní môže existovať.
,,Mám stávku. Vyspíš sa s človekom ktorý príde do vašej triedy. Keď to urobíš dám ti päťdesiatku a na ples pôjdem ako ženská.... Čo hovoríš?" Blonďak si bol istí že niečo také nespraví, lebo vedel, že do ich triedy príde chalan. Bohužiaľ, sa ale vo Verlim zmýlil. Ten by veľmi rád vydeľ ako sa strapní, keď príde v ženských šatách.
,,Súhlasím." usmial sa na blondiačika.
O niekoľko tisícky kilometrov, v malom domčeku, si nič netušiaca obeť balila kufre.

•°•°•°•°•°•

,,Florn pohni kostrou, lebo to nebudeme do večera stíhať." ozýval sa krik muža s tmavo hnedými vlasmi.
O niečo mladší chlapec, sediaci v izbe, pretočil smaragdovými a zároveň aj rubínovými očami.
,,Ja sa snažím. Vieš čo, nabudúce mi povedz, že odchádzame iba pár minút pred odletom... Počkaj. To si spravil!" Arogantne sa oboril na svojho pridrblého brata. 
,,Menej kecania, viac balenia." Rozkázal starší z bratov .

Dvaja bratia Florn a Matúš bývali v dome sami. Starší z chlapcov mal pomalí dvadsaťtri. Mladší iba sedemnásť. Rodičia už dlho s nimi nežili.
Keď mal Matúš šestnásť.  ich rodičia mali autonehodu. Bolo pre neho ťažké že stratili rodičov. A síce bolo zložite vychovávať desaťročného brata v šestnástich, tak sa mu to docela podarilo. Bohužiaľ, si bol dobre vedomí, že si jeho brata adoptovali, skôr ho našli opusteného na kraji lesa. Matúš mal iba deväť. Nikto mu to nepovedal. Veď nemal mu to ani kto povedať. Matúš to moc nehodlal rozoberať. Určite nie teraz.

Pri staršom bratovi sa už objavil mladší. Naštvane na neho pozeral.
,,Ideme alebo sa budeš dlho pozerať na....Stenu?" Poklepal Florn svojmu bratovi po pleci. Ten zatriasol hlavou a prebral sa z tranzu.
,,Máš zabalené?" opýtal sa Matúš načo mladší z bratov prikývol. ,, Fajn môžme vyraziť." Usmial sa na brata a razcuchal mu vlasy.

Mladší chlapec si napravil vlasy, ktoré mu jeho brat tak hnusne rozcuchal. Zavrčal na brata, chytil kufor a prehodil si ťažkú cez plece.
,,Ideme.... skôr než nám to uleti." Zavrčal chlapec naštvaná a vyrazil k autu. 

Iba kvôli jeho bratovi odchádzajú. Našiel si totiž prácu v malom mestečku. Tým to má po polnočných prechádzkach do lesa. Každý mesiac z neznámeho dôvodu, keď je spln nemôže spať. Tak si vždy zájde do lesíka kde si ľahne a pozoruje hviezdy. Každý krát prekrásne žiaria. Florn sa nikdy toho tichá a žiari nočnej oblohy nevedel nabažiť. Niečo tak prekrásne.
Nechápal ako sa ostatní  nevedeli pokochať nad krásou prírody. Vždy mal les radšej ako žitie v meste. Keby len vedel prečo. 

Prestup z taxíka na lietadlo bol celkom dosť rýchli a nekoordinovaní. Našťastie sa im podarilo rýchlo prejsť cez všetky bezpečnostné systémy a doslova nabehnúť do lietadla v čas.
Florn miloval lietanie, za to jeho bratovi sa pri stúpaní robilo zle. Preto strávil celí výstup na záchode. Keď sa starší z bratov vrátil, tak už mladší sladko spal opretí o stenu lietadla. Nikdy nevedel pobrať ako sa niekomu môže lietanie páčiť. Vždy bol radšej na pevnej zemi. Usmial sa na spiace ho bračeka.
Keby len vedel, aký je zlatučkí keď spí. Sadol si naspäť na miesto a pohladil brata na hlave. O pár minút tiež zaspal. Zobudilo ho až klesanie a následní naraz. Pristáli. 

Matúš sa priam vrhol na zem a niečo blábolil o tom, že sa do toho smrtiaceho nástroja už nikdy nevráti.
Mladší iba pokrútil hlavou, zobral kufre a vydal sa smerom, kde má byť údajne taxík, ktorý ich zavedie do nového domova. Jeho brat sa za ním rozbehol a vytrhol mu svoje kufre.
,,Nebudeš snáď vláčiť všetko sám. Ešte by sa ti utrhli tie tvoja špáratka." Zasmial sa starší a podpichovačne do brata drgol.
,,Ha ha ha. Si vážne vtipní." Prevrátil oči a naštvané sa pozrel na staršieho. Len mohol dúfať, že tu majú tiež lesy. Nevedel čo by spravil, keby si nemohol zájsť aj zajtra večer, pri svetle mesiaca, na lúčku. Stala sa mu z toho taká menšia tradícia. Bol by ešte nevrlejší, keby bývali uprostred mesta. Už tak mu stačí paliva bolesť v oblasti lopatiek, o ktorej bratovi nepovedal. Starší si síce všimol, že jeho brat je hnusní. No robí to vždy, keď ho niečo bolí. Preto to nikdy moc nerozoberal.

Chlapci nastúpili do taxíka. Mladší zaspal cestou do ich nového domova v aute.
„Vstávať sme už na mieste" štuchol starší do mladšieho. Ten nevrlo niečo zamrmlal a naštvane sa pozrel na brata.
,,Pohnite nemám toľko času." Zavrčal taxikár. Chlapci radšej rýchlo opustili auto. Mladší sa potešil že blízko jeho domu je les.
,,Ti si ten najlepší brat." Nadšene zvýskol a rozbehol sa dnu.
,,Heh ja viem." Povedal si Matúš skôr sám pre seba, než pre brata. 

Byt bol už plno vybavení. Preto malí chlapci iba kufre s vecami.
Mladší chlapec si zabral izbu na konci chodby. Izba bola dosť veľká. Posteľ bola síce pre jedného ale bola trocha širšia a pritiahnutá k stene. Pri posteli bol stolík a na opačnej strane v kúte bol stôl. Pri dverách bola veľká stavaná skriňa do ktorej by sa ľahko schovalo. Izba bola spojená s kúpeľnou. Veľké zrkadlo viselo nad umývadlom. V rohu bola veľká vaňa s závesmi. Najlepšie na tom bolo že jeho izba bola natretá na zeleno. Jeho najoblubenejšia farba.
Z okná mal prekrásni výhľad do záhrady a lesa. Florn bol nadšený. Viac už nestihol preskúmať lebo bol unavení.
Spokojne sa zachumlal do periny. Zatiaľ to bola najlepšia vec čo jeho brat vymyslel. 

Ráno sa zobudil s úsmevom na perách. Síce mal divní pocit, že niečo je inak, ale totálne to od ignoroval. Doplazil sa do kúpeľne a pozrel sa do zrkadla.
Len čo sa  uvidel, vystrašené skríkol, trocha cúvol, zakopol a spadol. Zároveň strhol pár vecí zo sebou. Nevystrašil sa nad sebou, skôr nad tím, že m-m...mal krídla. Smaragdové priesvitné krídielká lemované červenou rubínovou farbou, ktorá tvorila vzory na jeho...krídlách. Pozrel sa poza plece či to nebol iba sen. Nebol. Chytil sa ich. Boli tak jemnučké.
Do kúpeľne vtrhol vystrašení brat, že sa jeho súrodencovi niečo stalo. Mal toľko otázok, ale len čo ho uvidel, tak onemel. Obidvaja na seba nemo pozerali, ako dvaja debili. Mladší sa spamätal skôr a štuchal do tej hebkej látky.
Voňala ako levanduľa zmiešaná s jahodami. Bola to príjemná svieža vôňa. Otočil sa k zrkadlu chrbtom a pozrel sa cez plece. Naozaj to bolo pripevnené k jeho telu... Ale kde sa to nabralo?
,,Myslíš že to zmizne?" Pozrel sa naivné na brata, ktorí sa konečne spamätal.
,,Asi ... nie. Ale sú pekné." Nešikovne sa usmial a pokrčil ramenami. Mladší sa chytil za čelo.
Mal chuť staršieho preplieskať. ,,Mal by som ti niečo asi povedať." Zahundral si starší skôr pre seba. Mladší nadvihol obočie a pozorne počúval...

-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Takže toto je prolog pre nový príbeh ktorí plánujem začať vydávať 13.4. Ja jednoducho milujem trinástku. A dôvod prečo práve april je že potom mám už po monitore. Jupí. Takže tak. xD 

21. Januar 2017- 14 May 2018