Queen and Kings

20.

Emily bežala po schodoch a Jack jej bol v pätách.
,,Emily počkaj!"opakoval a dúfal že zastaví, aj keď vedel, že je to márne.

Pod schodmi stála Heaven a keď už bola Emily pri nej snažila sa ju zastaviť.

,,Emily nie! Neodchádzaj! On to potom nechcel! Odmietol! Počuješ!"chytila ju za rukáv a nechcela pustiť.

,,Pusti ma! Všetci ste pokrytci! Mám vás plné zuby!"vytrhla sa.

,,Čo si jej sakra spravila?!"ziapal Jack na Heaven.

,,Nič len som jej povedala pravdu. O tom ako ste sa vlastne dali dokopy."

,,Čože?? Ako si mohla?...."a práve v tento moment stratil na okamih všetky zábrany. Snáď asi každý z nás má určitý bod, ktorý keď prekročí mu doslova prasknú nervy. A práve toto bol bod zlomu Jacoba O'Donelsa. No neskončilo to pri slovách. Po slovách nasledovala facka. Nie nebojte sa nebola silná, ale aj tak bolela. Nebola to fyzická bolesť, skôr psychická. Videli to všetci no nikto nevedel ako reagovať.

,,Preboha zbláznil si sa! Ty nie si normálny! Ako som s tebou mohla chodiť!"ako prvá sa spamätala Emily.
Až ten fakt, že strelil facku dievčaťu ho prebral. Pozeral jej do krásnych pomaly sa slzami zapĺňajúcich očí. Vtedy nevedel čo má spraviť skôr. Ublížiť si za to alebo sa ospravedlniť? Chytil ju za ruku a hovoril: ,,Heaven prosím odpusť mi to! Ja....ja som nechcel. Som úplný idiot, viem len mi to prosím odpusť."nezmohla sa na jediné slovo. Vytiahla svoju ruku z jeho jemného zovretia a sklonila pohľad, lebo sa nedokázala pozerať do jeho očí, v ktorých bolo toľko ľútosti.

,,Jack neviem o čo ide, ale asi by si mal ísť,"prehovoril Miki a obranne sa postavil pred Heaven a Emily. Jack sa poslednýkrát pozrel do očí Heaven a potom so sklonenou hlavou a výčitkami opúšťal jej dom. Heaven sa rozplakala a Emily neváhala ani sekundu a hneď ju vzala do svojho náručia. Počas toho si spomenula na slová, ktoré jej povedal Jack. ,,Ona nie je až taká zlá uvidíš možno z vás budú aj kamarátky." Možno predsa mal v niečom pravdu.

Jack mal jasný cieľ. V hlave si opakoval vetu: Keď som zničil jedného možno druhému pomôžem. Namieril si to do nemocnice vo vedľajšom meste. Navštíviť svojho "strateného brata".

Kým on opúšťal vilu rodiny Gavin, vo vnutri vládlo mrtvolné ticho. Na ticho a chlad bolo toto miesto už zvyknuté, ale tento raz to bolo predsa iné. Všetky oči boli upreté na Heaven. Ona sa oprela o stenu a pomaly spúšťala na zem. Plakala a bola vďačná za jedinú vec. Za to, že jej milovaná malá sestrička sladko spinká a ničomu z tohto ešte nerozumie. V hlavách každého lomcovali myšlienky a slová ľutosti, ktoré neboli vypovedané, ale ani nemuseli byť. Ľútosť, ktorú tak veľmi Heaven nenávidela a tá prázdnota, ktorú pociťovala čím ďalej tým viac. Prázdnota, ktorá ju pomaly pohlcovala. Vždy predsa dostala všetko, čo chcela tak prečo sa cítila tak prázdna?  Mala peniaze, slávu, bola krásna a mladá, mala celý život pred sebou. Tak čo jej tak veľmi chýbalo?  Chýbala jej LÁSKA. Možno to príde niekomu smiešne, ale bolo to tak. Nemám namysli len lásku medzi dvomi ľudmi, ktorý tvoria pár. Láska môže byť všeliaka, ale podstata ostáva rovnaká. Heaven pomaly zabúdala aké je to byť milovaná a človeka, ktorý jej to chcel pripomenúť  v podstate odohnala. Mohlo byť okolo nej aj stovky ľudí, ale napriek tomu sa cítila úplne sama. Chýbal jej človek, ktorý by jej ukázal cestu. Dúfala v zázrak. Dúfala, že príde človek , ktorý ju pochopí a ukáže jej, čo znamená milovať. Neuvedomovala si, že takého človeka už mala, ale nevážila si ho. Práve toto my ľudia robíme. Nevážime si,čo máme kým o to neprídeme. Keď si to uvedomíme je veľakrát už neskoro. Často už nemáme dalšiu šancu. Potom žijeme životy, ktoré nechceme. Meníme sa na ľudí, ktorými nie sme alebo robíme jednu chybu za druhou.

Človek by mal konať, tak, aby svoje činy na konci ľutovať nemusel.

Po dlhom čase zase časť. Dúfam, že som nikoho veľmi nenaštvala mojou neaktivitou. Snáď to ešte niekto číta.