Queen and Kings

21.

,,Prosím Vás, kde leží Daniel BlackBerry?" mladá žena na recepcii zdvihla svoj pohľad a pochybovačne si prezrela mladíka pred sebou.

,,Ste rodina?"

,,Také niečo."

,,Také niečo?"

,,Som jeho najlepší kamarát, ale som mu vlastne, ako brat. Prosím musím ho vidieť."

,,Je mi ľúto len rodina."

,,Prosím, veľmi pekne Vás prosím pustite ma k nemu."

,,Ľutujem, ale nemôžem." Po týchto slovách sa doslova zrútil. Oprel sa o najbližšiu stenu, aby sa ako tak udržal na nohách a chrapľavým hlasom hovoril: ,,Vy to nechápete! Ja nemôžem prísť aj o neho! Urobil som hrozné veci. On mi vždy pomáhal a bol z nás ten rozumný a ja som sa mu obrátil chrbtom, keď to potreboval. Ak to neprežije tak si to v živote neodpustím! On je ako môj starší brat, ktorý má ochraňuje a teraz je rad na mne."

,,Hej, hej! Upokoj sa! Pustím ťa tam, ale iba na chvíľu. Dobre?"pristúpila k nemu a jemne mu položila ruku na líce, aby upútala jeho pozornosť.

,,Dobre,"pozrel sa jej do očí, ,, ďakujem,"a hneď potom urobil niečo nečakané. Objal ju, ale iba tak na zlomok sekundy a hneď sa odtiahol, akoby sa bál, že by jej to mohlo byť nepríjemné.

,,Leží na izbe číslo 112. Máš päť minút."hneď ako to povedala sa rozbehol hľadať tú izbu.

108

109 očami behal po číslach na dverách.

110

111

112

Konečne. Zastal rovno pred dverami a na chvíľu váhal. Potom však zaklopal a opatrne vošiel. Na jeho prekvapenie bola izba prázdna. Poobzeral si celú miestnosť, ale nič extra tu nenašiel. Obrátil sa naspäť k dverám s úmyslom odísť. O dvere sa opieral Dan. Živý a zdravý. No, zdravý, ako zdravý. Ako sa to vezme? Trošku bledý a s nepeknou jazvou na zápästí, ale ináč vyzeral celkom k svetu.

,,Čo by si rád Jack?"

,,O môj bože Dan,"pristúpil k nemu a po toľkom čase konečne objal svojho dávno strateného najlepšieho kamaráta. ,,Dan bol som idiot. Prosím odpusti mi to."

,,To si teda bol kámo. A riadny, ale máš odpustené. Ako by som sa na svojho najlepšieho kamaráta mohol hnevať?"obidvaja sa zasmiali a posadili sa na posteľ.

,,Chýbal si mi."

,,Nerád to priznávam, ale aj ty mne. Nemal som koho ťahať z malérov."

,,Ako sa cítiš?"Jack sa zahľadel na jeho ruku. Keď si to Dan všimol ihneď si ju zakryl.

,,Vážne sa má ideš pýtať túto otázku?"

,,Myslím to vážne, Daniel,"kvôli tomu osloveniu si vyslúžil nepekný pohľad.

,,Veď aj ja. Musíme to riešiť? Nechcem sa o tom baviť. Radšej mi povedz, ako sa má Heaven?"Jackov pohľad poklesol nemohol sa mu pozerať do očí potom čo ráno spravil.

,,Jack prečo mám taký pocit, že si niečo spravil? Stalo sa jej niečo?" Jack mlčal.

,,Tak už niečo povedz!"

,,Dan ja... Ako to povedať? Mňa to hrozne mrzí. Ja som vážne nechcel. Proste sa to stalo. Ani si nevieš predstaviť, ako si to vyčítam. Viem, že som jej ublížil. Ja..."

,,Čo si jej spravil?" Dan bol už netrpezlivý.

,,No, ja som... Proste som jej dal facku. Ale mňa to hrozne mrzí. Prosím ver mi," keď to Jack hovoril nepozeral sa na neho. Akoby sa bál. Dan mu zdvihol bradu, ale nepomohlo to.

,,Pozri sa na mňa!"rozkazal mu to tvrdým hlasom, z ktorého bolo cítiť zmes zlosti, odporu a nepochopenia, ako to vlastne mohol Heaven urobiť. Hneď na to sa Jack pozrel do jeho očí. Vzájomné si hľadeli do očí. Dan mohol zazrieť ľútosť a výčitky z čoho usúdil, že to Jack naozaj nechcel urobiť a teraz má pocit viny.

,,Okej, ale povedz mi čo sa stalo."

Jack v jeho izbe strávil dlhú chvíľu a vôbec sa mu nechcelo odísť, ale musel keď ho prišla vyhnať tá mladá žena z recepcie. Ako tak kráčal chodbou k výťahu mal zvláštny pocit. Nevedel ho identifikovať. Na chvíľu zastal a započúval sa. Na chodbe nebolo veľa ľudí. Bolo počuť zopár tichých hlasov a kroky, ale to čo ho upútalo bol dievčenský smiech, ktorý vychádzal spoza nejakých dverí. Bol si istý, že ten smiech už počul, ale nevedel kde.
Pokrútil hlavou a nastúpil do výťahu. Dvere na výťahu sa zatvárali, ale aj tak mohol zbadať, že z dverí svojej izby vyšlo dievča, ktorému patril ten smiech. Aj keď jej nevidel do tváre tušil o koho ide. Mal pocit akoby videl ducha. A keď už sa chcel za ňou rozbehnúť dvere na výťahu sa zavreli.