Queen and Kings

22.

,,Neviem, či tam chcem naozaj ísť," hovorila Heaven keď stáli pred nemocnicou.

,,Robíš si srandu? Trepali sme sa až sem, jasné, že tam ideš,"povedal Dominick.

,,Ja som ti to nekázala,"odvrkla mu podráždene a vošla do nemocnice. Ostatný ju po chvíli nasledovali. O pár minút už stáli pred dverami s číslom 112. Heaven mala ruku položenú na kľučke, ale neotvárala. Akokeby na niečo čakala. Možno na znamenie, alebo sa proste bála, čo ju čaká na druhej strane. Vedela, že tie dvere raz musí otvoriť, prekročiť prah a čeliť tomu so zdvihnutou hlavou. No aj napriek tomu sa ten okamih snažila oddialiť, čo najviac. Nikto sa ten moment nesnažil prekaziť. Vedeli, že by to mala byť práve ona, kto ako prvý vojde do nemocničnej izby.

,,Ako dlho tu chceš ešte takto stáť?"zrazu sa otvorili dvere a v nich stál Dan. Heaven na nič nečakala a hneď sa mu hodila do náručia. On sa zasmial, vyzdvihol si ju na ruky a preniesol ju do vnútra izby, aby nestáli medzi dverami. Hneď potom vošli aj ostatný. Boli tu Dominick, Emily a Miki. Po chvíli sa od neho odtiahla, aby sa mohol zvítať s ostatnými.

,,Bože, čo si to urobil? Sľúbil si mi predsa, že nič nevyvedieš!"povedal ako menšiu výčitku Dominick.

,,Povedal som, že si neublížim, ale nepovedal som sľubujem. Pamätáš?"zasmial sa a aj napriek tomu sa chlapsky objali. Hneď po ňom sa zvítal aj s Emily.

,,A ty si?"opýtal sa pre neho ešte neznámeho chalana, ktorý mohol byť len o pár rokov starší.

,,Miki. Som brat Emily."

,,Dan, rád ťa spoznávam,"podali si ruky.

,,Aj ja teba."

Hneď na to sa posadil na svoju posteľ, na ktorej už sídlila jeho milovaná. Celú si ju obzrel a musel sa zasmiať nad jej výzorom avšak smiech ho prešiel hneď ako si všimol jej líce. Prešiel jej po ňom končekmi prstov a zahľadel sa jej hlboko do očí.

,,Mala by si mu odpustiť. Vlastne mali by ste obe." Prekvapene na neho pozreli a nedokázali skryť údiv v svojich tvárach. V hlavách im vŕtali otázky, no neboli schopné ich vysloviť a z hĺbky duše ani nechceli počuť odpovede. Ako sa toto dá odpustiť?? Ak odpustím, dokážem aj zabudnúť?? Odkiaľ o tom vie?? Bol tu?? Ak áno, prečo??

,,Čo ak som mu už odpustila a to ma práve desí??"tichým hláskom Emily prehovorila ako prvá. Všetky oči spočinuli na jej útlej postave a zvláštnom výraze. Dan vstal z postele podišiel k nej a prehovoril. ,,Ak je pravda, čo hovoríš nemusíš sa báť, lebo znamená to len jedno. Miluješ ho aj napriek tomu, že ti klamal a bral to ako pretvárku. Nemusíš sa báť, lebo je jedno ako to začalo, teraz ťa miluje a len to je podstatné."

Po tých ma núti zamyslieť sa. Kto je vlastne ten chlapec? Je jeho duša čistá?? Aká je jeho podstata?? Hovorí sa že každý človek má nejaké poslanie. Je toto jeho poslaním?? Naozaj si musel siahnuť na život len aby sa staré nezhody urovnali, vznikli nové priateľstva a odhalila sa pravda?? Muselo sa toto všetko stať?? Bol to osud? Či len zhoda náhod, ktoré nevedomky ovplyvňujeme? A kto odpovede na tieto otázky pozná?? Ani to nevieme. Som jediná koho to zaujíma, či ani vy kvôli tomu nemôžete spávať??

Radšej ani nechcem vedieť po akej dlhej dobe zase píšem. Nemám ospravedlnenie a nechcem písať ani výhovorku. Aj keď by som si ich vedela vymyslieť mnoho. Dlho som mala v hlave prázdno a nevedela, čo ďalej. Vlastne sa to veľmi nezmenilo aj napriek tomu, že od začiatku som mala predstavu ako tento príbeh dopadne. Dúfam že ho dopíšem a už vás viac nesklamem.

PREPÁČTE ❤❤