Svedok

3. kapitola

Ráno ma zobudili lúče slnka, ktoré prenikali do mojej dočasnej izby cez pootvorené okno. Natiahol som sa a ešte v pyžame zišiel dole. V kuchyni už stála Bridgette a niečo pozerala na mobile. Na sebe mala krátke červeno-čierne pyžamo, v ktorom vyzerala ako malá roztomilá lienka.

"Dobré ráno! Čo máme na raňajky?" usmial som sa na ňu.

"Čo kúpiš." povedala a vtisla mi do ruky nákupnú tašku.

"Čože?! Prišiel som ťa tu chrániť a nie ti robiť nákupy!" ohradil som sa. Nie som predsa žiadna slúžka, aby som namiesto nej nakupoval. Čo bude chcieť nabudúce?! Povysávať?!

"Ale hádam sa nebojíš, že sa ti zlámu tvoje modelkovské nechtíky." povedala a zasmiala sa svojmu nie veľmi vydarenému vtipu.

"Ty nie si v poriadku. Nebudem ti robiť nákupy. Zavolaj si nato tvojho modrovláska." povedal som namrzene.

"Aj Luka mi robil nákupy." povedala. "Ja von nemôžem."

"Prečo?"

"Lebo."

"Prečo lebo?" nebudem klamať, bavilo ma provokovať ju.

"Lebo citrón nemá zips."

"Čo s tým má nejaký citrón?!"

"Nie nejaký citrón, citrón bez zipsu."

"Čo si spravila s tou vystrašenou srnkou zo včera?"

"Zabila som ju a zakopala na záhrade." vedel som, že žartuje. I keď pri nej si nikdy nemôžete byť istý. "Pokoj! Len som si prešla tvoj spis a neprídeš mi nebezpečný."

"Hej! Viem byť veľmi nebezpečný." ohradil som sa, ale odpoveďou mi bolo len sarkastické "Jasné!".

"OK. Vzdávam sa, daj mi tú tašku idem nakúpiť." povedal som a porazene som si od nej vzal tašku.

"Nechceš sa ísť najskôr prezliecť?" pozrela sa a tým mi pripomenula moje pyžamo.

"Áno, mami." precedil som pomedzi zuby a odišiel naspäť do izby. Vyzliekol som si pyžamo a hodil na seba bielu košeľu, rifle a oranžové tenisky. Pred odchodom z izby som si ešte prehrabol vlasy rukou a dal žuvačku. Nechcel som aby chúdence predavačky trpeli môj ranný zápach z úst. Zišiel som do kuchyne a vzal kľúče s taškou na nákupy. Už som bol vonku z domu, keď ma zastavila niečia ruka.

"Počkaj!" povedala Bridgette a tak zabránila môjmu dramatickému odchodu.

"Čo? Rozmyslela si si to?" spýtal som sa a už som jej vracal naspäť tašku na nákupy.

"Nie, zabudol si zoznam." vyslovila chladne a vložila mi do ruky nejaký malý papierik. Rýchlo som ho prebehol pohľadom: šunka, rožky, maslo,..., vložky, ovocie. Počkať čo?!

"Hej! Ja ti nebudem kupovať vložky!" skríkol som na ňu.

"Prepáč, ale o tom sa nediskutuje. Pá!" povedala a zmizla vnútri domu. Skvelé, fakt skvelé.

.......Neskôr.......

Vracal som sa z obchodu s plnou taškou. Nákup mi z nej pri každom kroku padal von a moje ruky boleli viac než po hocijakom tréningu. V bruchu mi neuveriteľne škŕkalo a bolela ma hlava, ktorej očividne chýbal pravidelný prísun rannej kávy. Tak takto vyzerá peklo! Bol som si istý, že ak na mňa prehovorí, tak ju zabijem ja a ušetrím tak prácu niekom inému, kto po nej asi ide. Priblížil som sa ku dverám a tašku som si prehodil do ľavej ruky. Pravou rukou som z vrecka vybral kľúče a odomkol dvere. Vošiel som dovnútra a nohou zabuchol dvere. Som to ja ale šikovný chlapec! Nákup som odniesol až do kuchyne, kde už sedela ona a popíjala kávu.

"Ahoj! Dáš si tiež?" usmiala sa na mňa a ukázala na šálku s kávou.

"Ehm, jasné." povedal som a prekvapene pozeral ako predo mňa ukladá šálku s už pripravenou kávou. Dobre, dnešok možno nebude až taký zlý. Mám kávu, noviny a za chvíľu možno aj raňajky. Sadol som si k stolu a vzal kávu a noviny. Namiesto čítania som však sledoval ako vybaľuje nákup.

"Nekúpil si vložky!" povedala ako výčitku.

"Och, asi som v tom zhone zabudol." zaklamal som, no nedokázal som ukryť svoj víťazoslávny úsmev. Veľmi ma bavilo sledovať jej rozčúlený pohľad. Po chvíli sa však nadýchla a vydýchla a prišla jej odplata.

"Nevadí, tak tam zajtra pôjdeš znova." ozvala sa naoko sladko a odkráčala z kuchyne.

"Hej! Zabudla si spraviť raňajky!" bol som strašne hladný a ona si len tak odíde.

"Ja som už jedla!" ozvalo sa z obývačky. Ja ju asi fakt zabijem.

Wau! Dve kapitoly behom dvoch dní! Zlepšujem sa! Otázkou však je dokedy mi to vydrží.