Svedok

Prolog

Adrien:

Vbehol som do kancelárie a unavene dopadol na svoju kancelársku stoličku. Pozrel som sa na malé hodinky pri počítači a v duchu sa pochválil za moju rýchlosť. Veď ešte pred 10 minútami som spal!

„Opäť si zaspal!" doberal si ma Nino. Poznám sa s ním odkedy som začal pracovať v Inštitúte na Ochranu Svedkov, v skratke IOS. A v podstate je to jediný človek, ktorý to so mnou tak dlho vydržal. No hoci mi vždy pomohol v tejto chvíli som ho mal chuť zabiť. Namiesto toho som však naňho len zazrel. Pochopil to a zdvihol ruky do obranného gesta. Myslel som si, že dá konečne pokoj. Omyl.

„Ťažký víkend?" zasmial sa.

„Ani sa nepýtaj!"povedal som hoci som vedel, že sa pýtať bude.

„Ďalšia párty?" opýtal sa a zvedavo pri tom nadvihol obočie. Prikývol som, no bol som si vedomý, že moje pravidelné oslavy nie sú dôvodom dnešného meškania a kruhov pod očami. A Nino to vedel tiež. Pozrel sa na mňa tým pohľadom: 'To určite!' a ja som otrávene pretočil očami.

„Dve slová: Chloé Bourgeois." povedal som a pri myšlienke na ňu ma striaslo. Prečo zrovna ja musím mať také šialené ex-priateľky? Nino otvoril ústa rozhodnutý niečo povedať, no niekto ho predbehol.

„Pán Agreste? Pán riaditeľ vás chce vidieť." ozval sa za mnou plachý hlások. Otočil som sa ku šéfovej sekretárke, ktorá aktuálne skrývala svoju tvár za dlhými tmavými vlasmi s fialovými končekmi. Povzdychol som si a nasledoval som Juleku k riaditeľovej kancelárii. Juleka sa medzitým niekam vyparila a ja som vošiel do vnútra.

„Klopať vás nikto nenaučil?!" začul som trocha nahnevaný hlas muža v havajskej košeli, ktorý sa aktuálne skláňal pri počítači a s najväčšou pravdepodobnosťou zase nadával že mu ten "diablov vynález", ako ho on sám nazýva, nefunguje. Len čo zdvihol hlavu trocha zbledol a ospravedlňujúco sa na mňa pozrel. „Och, prepáč Adrien nevedel som, že si to ty." v duchu som sa uškrnul. Hlavne, že si si ma nechal zavolať!

„Čo sa deje, pane?" spýtal som sa ako poslušne vycvičený psík. Zaslúžim si piškótu!

„Mám pre teba prácu." povedal opatrne, očakávajúc moju reakciu.

„V poriadku. Kedy mám nastúpiť?"povedal som a pokúsil sa o jeden z množstva svojich očarujúcich úsmevov.

„Zajtra?" nebola to odpoveď skôr otázka a ja som konečne pochopil ten jeho vystrašený pohľad.

„Zajtra?! Mal som mať na zvyšok tohto týždňa voľno! A kde to vlastne má byť?" povedal som a ani som si neuvedomil svoj zvýšený hlas.

„V malom mestečku asi 400 kilometrov od Paríža."otvoril som ústa rozhodnutý niečo namietať, no starček ma predbehol.

„Vieš tá vyrážka, ktorú som ti minulý týždeň spomínal sa zväčšila. Presne o dva milimetre!" v duchu som si povzdychol pripravený na jeho hypochondrické reči. Ak každý týždeň neumieral na inú chorobu, tak ja som ružový jednorožec, ktorý serie dúhu. „Neviem koľko mám ešte času. No jedno viem isto, keď zomriem niekto musí IOS viesť. Keď ju ochrániš, nezabudnem ťa spomenúť v mojom návrhu na povýšenie." pozrel sa na mňa s nádejou v očiach.

„Počkať! Ju?" spýtal som sa zarazene.

„Áno, zvládneš to?" usmial sa starček. Povzdychol som si a porazene som prikývol. Nie kvôli tomu povýšeniu, naozaj nechcem stráviť zvyšok svojho života zahádzaný papiermi, ale bola to skvelá možnosť vypadnúť z Paríža a hlavne od Chloé.

Tak prvá kapitola za nami. :) Určite napíšte svoje názory do komentárov a za cover chcem opäť poďakovať Marinette740.