Svedok

34. kapitola

Výstrel znamená moju smrť. Ale necítil som žiadnu bolesť a ani len dotyk guľky s mojim telom. Smrť je taká bezbolestná? 'To bolo rýchle.' prebehlo mi hlavou. Nemyslel som si, že by smrť bola rýchlejšia ako zaspávanie. Takto vyzerá posmrtný život? Opatrne som otvoril oči, netušiac aký obraz sa mi zjaví pred očami. Vyzeralo to akoby sa zastavil čas, všetko prebiehalo neuveriteľne pomalou rýchlosťou. Stále som stál v hale a na zemi ležal postrelený Nath. Pozrel som sa k Marinette, ktorá sedela pri modrovlasej mŕtvole a mierila na Natha Lukovou pištoľou. Tak o toto jej išlo! A ja som preto žiarlil na Luku! V duchu som si nadával za moju hlúposť. Gorily za mnou nemo pozerali na scenériu predo mnou, neschopné nijakej reakcie. Za mnou sa ozvala obrovská rana. Všetci sme sa tam otočil a videli hnedú a usmiatu tvár môjho kolegu v policajnej uniforme.

"Pomaly odložte zbrane a neklaďte žiadny odpor, je to zbytočné!" zakričal veliteľ policajného oddielu, ktorého postava sa objavila spoza Ninovho chrbtu. Niekoľko policajtov v uniformách a policajných kuklách, ktorých hlavnou funkciou bolo udržanie identity v tajnosti, pristúpilo ku Nathanielovým poskokom a odtiahlo ich preč. Konečne som mal voľné ruky a mohol som sa voľne pohybovať. Moje prvé kroky viedli k Marinette, ktorú aktuálne všetci ignorovali. Prešiel som aj okolo toho psychopata. Váľal sa na zemi, ako keby dostával plnú dávku elektrošokov a pritom ho Marinette len postrelila do nohy. Dokonca sa jej nepodarilo ani poriadne zamieriť a guľka ho len jemne poškriabala. Marinette stále sedela na tom istom mieste, ale až keď som bol pri nej bližšie všimol som si ako sa jej trasú ruky a že jej tvár je ešte bledšia ako zvyčajne.

"J-ja s-som ho zabila." vykoktala potichu so slzami v očiach. Naozaj jej ho bolo ľúto alebo sa ozvali len výčitky?

"Nezabila," povedal som, podávajúc jej ruku čím som ju postavil na nohy. "Len toho veľa nevydrží." zasmial som sa pri spomienke na to, že presne túto vetu mi pred pár hodinami povedal práve Nath. Vtedy by mi ani na um nezišlo, že túto frázu budem môcť použiť aj ja. Netušil som, že sa odtiaľto dostaneme a s pribúdajúcim časom stráveným tu vo väzení som strácal aj ten najmenší náznak nádeje. A teraz sme voľní! Nemohol som tomu uveriť.

"T-ty žiješ." nebola to otázka, práve naopak. Bolo to len obyčajné skonštatovanie skutočnosti a aj hluchý by cítil úľavu v jej hlase. Nič ma v živote tak nepotešilo ako to, že mala o mňa strach. Záležalo jej na mne a to som si uvedomil až v tomto okamihu. Zrazu sa mi hodila okolo krku a mnou prebehla vlna elektriny. Nevedel som, kde sa v nej zobralo toľko energie ale objatie som jej s radosťou opätoval a zase nasal jej vôňu. Keď sme sa odtiahli, priblížil som sa opäť k nej a pobozkal ju. Neviem, čo mi to napadlo, ale potreboval som už zo seba dostať všetky tie emócie a pochybnosti. Keď sa pridala aj ona, vedel som, že je všetko tak ako má byť. Naše jazyky si postupne užívali konečne priznané pocity a my sme sa aj ďalej bozkávali na mieste, ktoré nám obom zmenilo životy. Veď čo je zvláštne na bozkávaní sa v hale pri mŕtvole, postrelenom človeku a desiatkach policajtov?

"Milujem ťa." zašepkala keď sme sa od seba z dôvodu nedostatku kyslíka odtiahli a opreli si o seba čelá. Tieto jej dve slová mi na tvári vykúzlili ten najväčší možný úsmev.

"Kto by ma nemiloval?" zasmial som sa, za čo som od nej získal jemný pohlavok. "Au, veď aj ja ťa milujem." usmial som sa spokojne a opäť si privlastnili jej sladké pery, ktoré chutili ako jahodový koláč.

"Ehm-ehm. Nerád ruším, ale mne za záchranu nepoďakujete? Bozk nechcem, stačí len ďakujem." ozval sa za mojim chrbtom pobavený, ale spokojný Nino. Obidvaja sme sa ešte stále v objatí otočili a pozreli na neho.

"Nie, mal si prísť skôr." povedali sme naraz a zasmiali sa na tom spoločne.

"Tss, vy ste sa teda našli." odflkol si urazene Nino a s jeho frflaním a našim smiechom odkráčal niekam do neznáma.

...

Ako ospravedlnenie za to napätie pri minulej kapitole, tu máte taký sladký koniec. 😇 Dúfam, že sa kapitola páčila a od konca nás už delí len epilóg. Čo ma dosť mrzí, nechce sa mi s týmto príbehom lúčiť. 🙁  Ale keď niečo, končí niečo nové začína.

Posledné venovanie v tejto 'knihe' patrí @Zuzi206. Dúfam, že si si nemyslela, že by som na teba zabudla. 😊 Ty si taký wattpad ML anjel. Bez tvojho komentáru si už neviem predstaviť nijaký wattpad príbeh. Vždy sú tie tvoje komentáre také povzbudivé a ja sa pravidelne pýtam: Odkiaľ berieš toľko elánu a optimizmu? A spíš vôbec? Lebo fakt netuším ako stíhaš komentovať všetky tie nové časti 'kníh'. Nechcem ti poďakovať len za podporu mňa pri tejto knihe, ale za podporu každého autora. Myslím, že hoci si to neuvedomuješ vďaka tebe tu vzniklo mnoho skvelých príbehov. Viem z vlastnej skúsenosti ako nejaký komentár poteší a dodá energiu do ďalšej časti a keby si nepodporovala toľkých ML 'spisovateľov', tak by tu mnoho z nich možno ani nebolo. ❤ Inak ty si zrejme jediná, ktorá zažila môj úplne prvý príbeh tu na Wattpade a hoci ty si ho už možno nepamätáš, ja si tvoj komentár pamätám a aj moju reakciu. Bol to prvý komentár aký som kedy dostala a ja som nadšením skákala po izbe, keď som ho našla. 😅 Ďakujem za všetko, čo pre túto komunitu robíš. 💕