Svedok

25. kapitola

Na zemi ležalo doráňané telo, ktoré nepatrilo nikomu inému ako Marinette. Jej bledú pokožku "zdobilo" množstvo modrín, škrabancov a iných rán. Z boku hlavy jej vytekal slabý tok krvi. 

"Marinette! Mari!" kričal som na ňu. "Preber sa! Prosím..." Nereagovala. Zrejme nebola pri vedomí alebo možno už zomrela. Nie, to sa nesmelo stať. Nesmelo! Musel som nejako zistiť, či žije ale ako? Pulz som jej namerať nemohol, pretože som na ňu ani poriadne nevidel nieto aby som sa jej dotkol. Jediná šanca ako zistiť, či žije bolo všimnúť si, či dýcha. Sústredil som sa teda na jej hruď a hoci som bol od nej dosť ďaleko, videl som, že dýcha. Alebo som sa mýlil? Bola priďaleko na to aby som to vedel rozoznať a ja som bol v šoku. Možno sa so mnou zahrávala len moja myseľ. Niečo mi však hovorilo, že žije. Ale dokedy? Tá krv, ktorá jej tečie z temena hlavy mohla stále spôsobiť jej vykrvácanie. Jedno som ale vedel isto, musím jej nejako pomôcť inak o chvíľu umrie. Stále som však mal tie putá, ktoré mi zabraňovali kamkoľvek sa pohnúť. Mal som jedinú možnosť, zúfalú, ale jedinú. Avšak zúfalí ľudia predsa robia zúfalé skutky, nie? Pritlačil som sa k stene a rozbehol sa pred seba. Dúfal som, že to putá nevydržia a povolia. Bohužiaľ, mýlil som sa. Ešte väčšia sila ma poslala späť na matrac. Pri tom rýchlom páde som si nepríjemne buchol hlavu. Sadol som si a pošúchal si ju. Pri kontakte mojej hlavy a ruky som zacítil obrovskú bolesť, ktorá však nepochádzala z mojej hlavy. Odtiahol som ruku a opatrne sa jej dotkol tou druhou. Bolesť sa opäť ozvala tam kde som mal putá.

"Dúfam, že som si niečo nezlomil." zašepkal som do ticha izby. Teraz som však mal iné starosti. Respektíve jednu: Marinette. Sedel som a zúfalo premýšľal ako sa zbaviť tých otrasných pút. Musel som však niečo vymyslieť, lebo jej život bol v ohrození. Ešte pred chvíľou tu pri mne sedela a smiala sa mojim nevydareným pokusom o vtipy a teraz.....jej hrozí smrť. Počkať! Ona tu pri mne sedela a putá nemala. Ako sa z nich dostala? Z myšlienok ma prebralo až ostré svetlo, ktoré opäť prichádzalo z dverí. Neviem po koľký raz ma to svetlo na niekoľko sekúnd oslepilo, ale človek by povedal, že si na to časom zvyknem a moje oči už na náhle zmeny svetiel nebudú reagovať. Opak bol však pravdou.

"Veče..." ozval sa známy hlas z dverí, ktorý však prerušil veľký rachot a niečo čo pripomínalo rozbíjajúce sa sklo. "Bridgette!" ozval sa ten parchant. Konečne sa môj zrak prispôsobil a ja som rozoznal Luku zohnutého pri Marinette a na zemi tácku a úlomky porcelánových misiek, v ktorých nám pravdepodobne niesol jedlo. "Čo si jej to spravil?!"

"Ja?! To ty si ju odvliekol na popravu!" bránil som sa. Vážne podozrieval mňa? V živote by som jej neublížil a ak by mu to ako dôkaz nestačilo, stále som mal na rukách tie putá, z ktorých som sa snažil tak urputne vyvliecť. Avšak neúspešne.

"Nie... T-to nemohol spraviť on." koktal vydesene.

.....My opinion.....

Tadááá, ďalšia kapitola! Mrzí ma, že tak neskoro. Mala som ju rozpísanú už týždeň, ale až dnes sa mi ju podarilo dokončiť. Snáď sa aspoň trocha páčila. ☺

P.S.: Opäť si mala pravdu, SabikM. 👏 😍