Svedok

4. kapitola

Sedel som v izbe a čítal najnovšie články na internete. Začínal som si uvedomovať, ako veľmi sa nudím. Rozhodol som sa ísť pozrieť, čo robí Bridgette. Prešiel som celý dom, ale ju som nikde nenašiel. 'Zrejme bude v izbe.' usúdil som a opatrne sa dotkol kľučky. 'Nezakázala mi náhodou vstup do jej izby? Nevadí, risknem to.' pomyslel som si a stlačil kľučku. Naskytol sa mi pohľad na jej izbu, ktorá bola zariadená vo veľmi podobnom štýle ako tá moja. Jediným veľkým rozdielom bol obrovský stôl oproti pootvorenému oknu. Za stolom na veľkej kožennej stoličke sedela ona, niečo kresliac na papier.

"Čo to robíš?" spýtal som sa a pomaly pristúpil k nej. No ona zažila menší infarkt. Neuveriteľne sa zľakla a všetky papiere nechtiac zhodila na zem.

"Vydesil si ma! A čo tu vlastne robíš?! Zakázala som ti vstup sem!" rozčuľovala sa.

"Bál som sa, či sa ti niečo nestalo." povedal som s najväčším pokojom.

"Ako vidíš, som v pohode. Tak a teraz môžeš ísť." odvetila a pritom mi ukázala na dvere, ale ja som nemienil len tak odísť. Namiesto odchodu som sa zohol a zdvihol papiere, ktoré pred chvíľou omylom zhodila na zem.

"Čo to je?" povedal som prekvapene a ukázal na obrázky rôznych ľudí vo farebnom oblečení.

"Nič." odvetila stroho a rýchlo si odo mňa vzala papiere.

"To sú návrhy šiat?" spýtal som sa, dôkladne si obzerajúc jednu z jej skíc.

"Očividne." odvetila celá červená od rozpakov.

"Sú veľmi pekné." povedal som uznanlivo.

"Fakt?" opýtala sa s prekvapeným výrazom v tvári.

"Rozhodne a to ja sa v tom vyznám. Môj otec je..." chcel som jej poodhaliť niečo z môjho života, no ona ma predbehla.

"Ja viem, Gabriel Agreste - jeden z najlepších návrhárov na svete. Vždy som obdivovala jeho prácu, najmä hru s detailami." zasnila sa.

"Fakt? Niekedy by som ťa s ním mohol zoznámiť," navrhol som, vychuthávajúc si jej nadšený výraz. Bola šťastnejšia než malé dieťa, ktoré ste práve vzali do Disney Landu. "ak teda začneš chodiť von." dodal som niečo, čo som asi hovoriť nemal.

"To sa nestane." zašepkala a sklonila hlavu. Bolo mi celkom ľúto, že som jej pokazil radosť. A tak som sa rýchlo otočil a hľadal niečo, čo by bolo vhodné na zmenu témy. Na menšej poličke pri dverách som si všimol fotografiu v rámčeku.

"To si ty?" spýtal som sa a ukázal na dievčatko s dvomi vrkočmi. Odpoveďou mi bolo len tiché prikývnutie. "A toto sú tvoji rodičia?" opýtal som sa s prstom položeným na šťastnom manželskom páre okolo 30 rokov.

"Hej." povedala a podišla ku mne. Vzala mi fotografiu a pozorne si ju prezrela. V jej očiach som si všimol slzy.

"Už ťa tu navštívili?" spýtal som sa, no odpoveďou mi bolo len záporné pokrútenie hlavou sprevádzané tichým fňuknutím. Pochopil som a radšej prešiel na inú tému. "Tvoj pes?" opýtal som sa. Narážal som na veľkého čierneho labradora, ktorého malá Bridgette silno objímala.

"Áno, Lucky. Mala som ho odmalička. Avšak, keď som mala 13 umrel." povedala a smutne sa usmiala pri spomienke na Luckyho. 'Prečo je dnes všetko také depresívne?' prebehlo mi hlavou a opatrne som vzal do ruky ďalšiu fotku. Na nej bolo dievča s krátkymi blond vlasmi a obrovskými modrými očami, oblečené v ružovom overale so žiarivým úsmevom.

"Tvoja sestra?" spýtal som sa, hoci som si bol vedomý toho, že sa ani trocha nepodobajú.

"Och, nie. Som jedináčik, ale bola mi ako sestrou." odvetila a ja som si v jej očiach opäť všimol slzy.

.... My opinion.....

Táto kapitola bola pre mňa niečim novým, nie som totiž zvyknutá písať príbehy na mobile. Asi som staromódna, lebo množstvo wattpad autorov hovorí, že píše len cez mobil. Takže dúfam, že mi drobné preklepy ospravedlníte.