Svedok

14. kapitola

Po asi 20 minutách som prišiel na dohodnuté miesto. Cesta mi síce mala trvať niečo cez polhodinu, ale tým, že som po ceste niekoľko krát prešiel na červenú a prekročil zopár krát prikázanú rýchlosť, som tu bol skôr. Len čo som zaparkoval a vypol motor, prišla mi správa.

'Cestný pirát? To som si o tebe nemyslel. Vidíš tú húštinu pred sebou? Pomaly sa k nej približuj, ale hlavne neotáčaj sa. Neobzri sa za seba ani keby si počul výstrel, či volanie o pomoc. Ak sa otočíš, tak vieš čo sa jej stane.'

Najviac ma na tej správe desilo to prečo sa nemám otočiť. Čo sa bude diať za mojim chrbtom? No bol som rozhodnutý neotáčať sa. Až príliš dobre som vedel, čo sa jej stane ak ho neposlúchnem. Vystúpil som teda z auta a pomaly kráčal k húštine. Ruky aj so zbraňou sa mi jemne triasli a srdce som mal niekde v hrdle. Zdalo sa mi, že za sebou počujem kroky. Nechcel som sa však otáčať a tak som pokračoval k húštine. Zrazu som zacítil silnú bolesť na hlave. Pred očami sa mi zahmlilo a ja som sa skácal k zemi.

......Neskôr......

Pomaly som sa preberal. Zrazu sa mi zdalo, že otvorenie očí je tá najťažšia vec na svete. Najprv som počul niečí hlas v diaľke a potom sa mi podarilo otvoriť oči. Všade bola obrovská tma a ja som tak nič nevidel. Moje oči sa však celkom rýchlo prispôsobili tme a ja som čoskoro dokázal rozlíšiť obrysy miestnosti. Bola to celkom veľká izba, ale celá prázdna. Jediná vec čo tu bola, bol matrac, na ktorom som sedel. V diaľke som rozpoznal nejakú osobu. Nevidel som jej síce do tváre, ale tušil som kto to je.

"Bridgette?!" skríkol som s nádejou v hlase.

"Adrien! Si v poriadku?" začul som jej ustarostený hlas.

"Ujde to." povedal som a chcel som k nej ísť. Zastavili ma však putá, ktorými som bol priviazaný k stene. Doteraz som si ich nevšimol. Postavil som sa a silno potiahol rukami. Dúfal som, že putá povolia, ale mýlil som sa.

"Je to bez šance." vysvetlila Bridgette smutne. Sadol som si teda naspäť na matrac a čakal. Nenávidím keď som takto bezmocný. Chcel som aspoň trochu pomôcť, ale nemohol som. Bol to strašný pocit. "Mrzí ma to." povedala smutne.

"Čo ťa mrzí?" nechápal som o čom hovorí.

"To, že si tu." zašepkala potichu, ale ja som to počul dosť dobre. Zrazu sa otvorili dvere a do izby preniklo veľmi silné svetlo, ktoré ma na chvíľu oslepilo. Potom sa dvere zavreli a ten kto vošiel do dverí zasvietil malú lampu, ktorá sa húpala v strede nášho väzenia. Moje oči tak zažili ďalší šok. Keď sa konečne prispôsobili terajšiemu svetlu v izbe, všimol som si muža, ktorý sem pred pár sekundami vošiel. Bol celkom vysoký a holohlavý. Na jeho postave bolo vidieť, že pravidelne cvičí. Zhodoval sa s popisom, ktorý mi dal Nino. Nemienil som ho však riešiť. Viac ma totiž zaujímala iná osoba v miestnosti. Pozrel som sa k Bridgette a ten pohľad nebol práve príjemný. Jej vlasy boli strapaté, veci mala potrhané, ale čo ma zaujalo najviac bola jej natrhnutá pera, z ktorej ešte stále trocha kvapkala krv. Do izby vošla ďalšia osoba. Tentokrát muž asi v mojom veku. Približne rovnakej výšky s ohnivo červenými vlasmi, ktoré mu zakrývali jedno oko. Za ním som si všimol ešte jednu postavu. Nebol to nik iný než ten zradca. Luka! Muž s červenými vlasmi sa priblížil k Bridgette.

......My opinion......

Tak v ďalšej kapitole sa dozviete niečo o minulosti Bridgette. Čo si myslíte? Čo sa dialo pred príchodom Adriena? Inak ďakujem vám za podporu.