Svedok

1. kapitola

Po takmer 4 hodinách únavnej cesty som dorazil na dohodnuté miesto. Zaparkoval som svoj najnovší model Jaguaru Land Rover na malé parkovisko, ktoré bolo úplne prázdne. Vystúpil som z auta a zacítil otrasný zápach. To som ja alebo tak smrdí toto mesto? Modlil som sa, že to bude možnosť číslo dva, ale mýlil som sa. Naspäť som vliezol do auta a pohľadal nejaký dezodorant. Vždy ich mám v aute aj tisíc, ale keď ho potrebujem nie je tu žiadny! Konečne som nejaký našiel a rýchlo sa ním nastriekal. Voňal som lepšie, ale stále to nebola žiadna výhra, čo je v prípade očarujúceho modela akým som ja, veľmi nezvyčajné. Ešte som si rýchlo prehrabol vlasy a ležérne sa oprel o auto. Rozhliadol som sa po okolí. Zaparkoval som neďaleko nejakého námestia. Pred sebou sa mi odohrávala idylka ako z nejakého amerického filmu. Žena kočíkujúca dieťa, pár dôchodcov tu kŕmil tie operené potkany - holuby (iné meno som im nemohol dať, vždy mi oserú košeľu, hajzli malí!). Pred nejakou staršou budovou bolo vidieť pribratého policajta, ktorí sa rozprával s mužom v mojom veku. Bolo to príliš ďaleko, no všimol som si jeho modré vlasy. Čo preboha spravil, že musí na hlave nosiť modrú slamu?! Obaja silno gestikulovali rukami a zdalo sa, že sú uprostred búrlivej výmeny názorov. Pozrel som sa na hodinky na neďalekej kostolnej veži. Už tu mal byť pred tromi minútami! Už teraz ho nemám rád, nenávidím meškanie! Všimol som si, že ten s modrými vlasmi sa vybral mojim smerom. Čím viac sa približoval, tým dôkladnejšie som si ho mohol prezrieť. A prišiel som k dôležitému poznatku: tie vlasy vyzerajú rovnako zle aj zblízka.

"Vy ste Adrien Agreste?" spýtal sa len čo ku mne prišiel. V tej chvíli som pochopil kto to je.

"Dostali ste môj spis aj s mojou fotkou a vy sa ma spýtate či som to naozaj ja?! Nie len dokonalý klon!" vybuchol som. Nechápal som prečo som taký nepríjemný. K ľuďom sa snažím správať vždy, čo najmilšie. Asi ma vytočil ten jeho neskorý príchod.

"Upokoj sa!" zasmial sa svojim otrasným smiechom.

"Kedy sme si potykali?" spýtal som sa síce stále podráždene, no už pokojnejšie.

"Práve teraz," povedal a energicky mi podal ruku "Luka Couffaine. Teší ma!" bol som v šoku a tak som len na neho mlčky pozeral.

"Moje meno už poznáš." odsekol som, keď som sa prebral z tranzu. "Môžeme ísť?" spýtal som sa a hlavou som mykol smerom k autu. Odpoveďou mi bolo len prekvapené prikývnutie spôsobené šokom z druhu auta. Nastúpili sme do a on mi povedal, ktorým smerom máme ísť.

"V IOS vás asi platia dosť dobre." povedal a rozhliadol sa po mojom aute.

"Ani nie," povedal som a zaslúžil si jeho prekvapený pohľad. "to som si zarobil na brigádach a tak..." naozaj som nemal chuť mu vysvetľovať, že sa živím aj ako model a práca v IOS je v podstate len môj koníček. A tiež som už  bol otrávený z údajne vtipných poznámok o tom, čím sa živím.

"Teraz doprava a na konci tejto ulice je veľký žltý dom s balkónom, tam zastav." povedal a ja som len mlčky nasledoval jeho príkazy. Po chvíli som zbadal už spomínaný dom a svojho Jaguara som pred ním zaparkoval. Potichu sme vystúpili z auta a podišli k bledohnedým dverám. Napravo od nich bol zvonček, na ktorý Luka zazvonil. Ozvala sa melódia, typická pre ďalšie stovky zvončekov na celom svete. Po Lukovom zazvonení nastalo opäť ticho. Bolo to už trápne. Naše mlčanie našťastie prerušili tiché kroky, ktoré sa postupne približovali a čím bližšie boli, tým boli aj hlasnejšie. No napriek tomu, ak by sme sa rozprávali, pravdepodobne by sme nič nepočuli. Kroky zrazu zoslabli a nastalo opäť ticho.

"Bridgette, to som ja Luka." ozval sa pri mne stojaci Luka. Bol som si istý, že sa jej ruka práve približuje ku kľučke a pomaly, ako všetko v posledných minútach, otvára dvere.

Tak po 100 rokoch som späť. Naozaj ma mrzí nepravidelné vydávanie kapitol. Posnažím sa, aby ďalšia kapitola vyšla čo najskôr, ale nič nesľubujem. :) Komentujte, hlasujte a hlavne čítajte všetko čo sa dá. :)