Svedok

Epilóg

O tri mesiace neskôr

Zatiahol som ručnú brzdu, vypol svetlá, zhasol motor a až potom vyšiel z tmavého auta. Rozhliadol som sa po jednej z rušných Parížskych ulíc. Rue Gotlib. Ulica v centre hlavného mesta Francúzska, po ktorej sa denne preženú stovky až tisíce ľudí bola vzdialená od domu kde som vyrastal len dve ulice. Očami som prebehol všetky budovy, ktoré sa na nej nachádzali až kým môj zrak nespočinul na malej pekárni, nachádzajúcej sa v rohu. Napriek svojej nenápadnosti som jej venoval väčšiu pozornosť ako všetkým domom na tomto bulvári dohromady. Mám pocit, že som v nej dokonca raz či dvakrát bol a kúpil si niečo sladké k rannej káve. Presne si nepamätám, kto tam vtedy stál za predavačským pultom, ale tú sladkú a omamnú chuť pečiva mám ešte teraz na jazyku. Určite som tu už bol. Táto ulica sa predsa nachádza v rovnakej štvrti ako môj rodný dom. Bývali sme od seba niekoľko ulíc a museli sme sa stretnúť až v stovky kilometrov zdialenom meste. Musel som sa zasmiať tej irónii osudu. Čakal som, že Mari už bude stáť pri aute a dýchať čerstvý vzduch, ktorého sa od nášho úteku z väzenia nevedela nabažiť, ale mýlil som sa. Obišiel som môj Jaguar Land Rover a prišiel až k dverám spolujazdca, ktoré som gentlemansky otvoril a čakal, kedy výjde von. To však neprichádzalo. Nazrel som dnu a videl som Marinette kŕčovite sedieť a hladieť niekam do blba.

"A-adrien, j-ja nemôžem." vykoktala zo seba a pozrela sa na mňa zúfalo.

"Prečo?" spýtal som sa. Myslel som si, že toto sme už prebrali.

"Ja...jednoducho nemôžem." odmietala mi prezradiť dvôvod svojho negatívneho postoja. Keď však zbadala moje nadvihnuté obočie a výraz, ktorý hovoril, že sa nepohnem ani o milimeter, kým mi to neprezradí, rezignovane vzdychla. "Čo ak budú nepríjemní. Čo ak ťa budú urážať alebo mňa. Čo ak..." zvyšok odpovede nechala visieť vo vzduchu.

"Myslíš, že si nedokážem poradiť s urážkami? Ja? Nedovolím im aby o tebe alebo o mne povedali krivé slovo, to hádam vieš." tá jej odpoveď mi nesedela. Vedel som, že je za tým niečo viac. Chytil som ju za ruku a vytiahol ju z auta.

"Nie je to také ľahké." bránila sa, ale aj napriek tomu so mnou držiac ju za ramená kráčala ku dverám pekárne.

"Stretla si môjho otca a dopadlo to výborne. Ešte teraz sa rozplýva nad tvojimi návrhami a chce ťa zamestnať u neho vo firme a ja nemôžem spoznať tvojich rodičov? Nie je to trocha nespravodlivé?"

"Ale to je iné. Tvoj otec je iný." zašepkala do vetra, ktorý sa práve preháňal ulicami Paríža. "Č-čo ak ma budú nenávidieť. Ja...n-nebola som zrovna príkladná dcéra." sklonila hlavu a jemne kopla do kamena na ceste. 'Tak o toto jej išlo!' usmial som sa a zastavil pred nenápadnými dverami vedúcimi do Marinettinej minulosti, ktorej sa tak urputne snažila vyhnúť. Otočil som si ju tvárou k sebe a sklonil sa tak aby som jej videl priamo do jej océanovo-modrých očí.

"Sú to tvoji rodičia, určite ťa majú stále radi. A keby ti neodpustili, tak je to ich problém. To oni prišli o možnosť opäť sa stretnúť s dievčaťom, ktoré je tak krásne, milé, vtipné, odvážné, talentované, mám pokračovať do rána?" jej tvár naberala jemne červený odtieň a odpovedala mi len nepatrným zatrepaním hlavy. "Zvládneš to. Spolu to zvládneme." povzbudivo som sa usmial a opatrne ju postrčil do už otvorených dverí pekárne, ktoré som nenápadne otvoril počas môjho monológu. Jemne sa zatackala, pretože nečakala môj rýchly pohyb, ale hneď za zahľadela do zeme a zmizla niekde v zadnej časti predajne. V duchu som sa usmial tomu, že sa opäť vrátila plachá srnka a opatrne zavrel dvere. Až teraz sa miestnosťou ozval zvonček oznamujúci príchod zákazníka a nízka pani za pultom sa na mňa prívetivo usmiala. V rýchlosti som si prezrel jej krátke tmavomodré vlasy, sivé oči a biele oblečenie, ktoré mi vzdialene pripomínalo kimono. Musel som uznať, že podoba s Marinette bola neodškriepiteľná. Kde je vlastne Mari? Otočil som sa po predajni a môj pohľad upútalo dievča listujúce si v nejakej knihe. Pristúpil som k nej bližšie, a nazrel jej ponad rameno. Keď som zbadal nadpis 'Svadobné torty' a pod ním mnoho rôznofarebných fotiek zákuskov na svadbu, zbledol som. Väčšina z nich bola biela, niektoré ale bledomodré či lososovo-ružové. Zväčša ich zdobili kvetiny, ale na niektorých sa týčili aj marcipánové postavy mladomanželov.