Svedok

12. kapitola

"Čo?! Ako?" nechápal Nino. On je neuveriteľne tupý!

"Ja neviem, ja som tu nebol!" povedal som stále nahnevaný.

"Ako môžem pomôcť?" ponúkol sa. Mal som chuť povedať mu, že už pomohol dosť, ale zahryzol som si do jazyka.

"Ktorým smerom išli?" spýtal som sa čo najpokojnejšie.

"Rovno k tej križovatke na konci ulice a tam zabočili tuším doprava... alebo doľava..." premýšľal so zúfalým výrazom.

"Nino, snaž sa!"

"Doprava, určite doprava."

"Dobre, zavolaj políciu a povedz im čo sa stalo." povedal som a vyšiel z domu. Rýchlo som nastúpil do auta a ešte raz sa pozrel k domu. Tam už Nino volal na políciu a tváril sa veľmi zúfalo. Bolo mi ho celkom ľúto. Veď je tu len prvý deň, nemal to odkiaľ vedieť. Naštartoval som auto a išiel ku križovatke, kde som zabočil doprava. Za chvíľu som prechádzal okolo malej reštaurácie. Spomalil som a zastavil s autom pri nejakých ľuďoch.

"Nevideli ste tu v poslednej polhodine nejakú menšiu bielu dodávku?" spýtal som sa staršieho manželského páru.

"Chlapče, denne tu jazdia desiatky bielych dodáviek." zasmial sa starček.

"A niečo podozrivé ste si nevšimli?" opýtal som sa s nádejou v hlase.

"Nie, nič. Synu, je ti dobre?" ozval sa ustarostene.

"To tá dnešná mládež..." začala starenka a ja som radšej zavrel okno a pokračoval v ceste. Zastavil som sa ešte pri nejakých desiatich ľuďoch, ale neúspešne. Nikto si žiadnu bielu dodávku ani nič podozrivé nevšimol. Zaparkoval som auto pod obrovskou lipou a rozmýšľal čo mám urobiť. Mojou poslednou nádejou bol mobil. Zobral som ho a vyťukal číslo kancelárie.

"Juleka, prepojíš ma k šéfovi?" spýtal som sa.

"Pán Agreste? Prepáčte, ale pán Wang Fu má dôležitú schôdzku." odpovedala ako stroj.

"Prosím, je to otázka života a smrti." naliehal som.

"Nemôžem, pán Agreste." odporovala aj naďalej Juleka.

"Ak ma k nemu prepojíš, budem tvojim dlžníkom. Spravím čokoľvek! Musíš mi pomôcť..." povedal som zúfalo.

"Dobre..." vzdychla porazene a ja som počul zvuk pípnutia, ktorý ma prepojil k šefovi.

"Čo sa deje, Adrien?" vzdychol a ja som hneď spoznal, že namiesto schôdzky mal len doobedný spánok.

"Bridgette uniesli a možno jej hrozí s..." nedokázal som to však povedať. Nemôže umrieť, to by som si nikdy neodpustil.

"Viem, ale mestská polícia to už rieši. Vy sa môžete vrátiť." skonštatoval sucho a zívol.

"Lenže ja sa nechcem vrátiť. Mestská polícia, to nevyrieši. Jeden z nich ju uniesol, ako by to mali vyriešiť?" snažil som sa mu vysvetliť situáciu.

"To si rieš v svojom voľnom čase. Zajtra ťa aj s Ninom chcem vidieť v práci." povedal a chystal sa položiť.

"Jasné, zajtra som tam. Ale potrebujem, aby ste mi zistili všetko o Lukovi Couffainovi." požiadal som ho.

"To nemôžem." odpovedal len dvojslovne.

"Prečo?!" nechápal som.

"Ochrana osobných údajov ti nič nehovorí?"

"Ja vám kašlem na osobné údaje. Je to zločinec!" rozčúlil som sa.

"Aj takí majú právo na súkromie." povedal a položil telefón. Frustrovane som hodil mobil na sedadlo spolujazdca a premýšľal, čo spraviť. Mohol by som sa spýtať ľudí, ale pochybujem, že v meste ako je toto by som ho týmto spôsobom našiel. Možno by som sa mohol zastaviť na policajnej stanici, ale asi ani tam by mi nepomohli. Z myšlienok ma prebral až zvuk prichádzajúcej SMSky. Zapol som mobil a pozrel kto mi píše. Neznáme číslo?

'Ako sa máš, Casanova?'