Svedok

2. kapitola

Dvere sa otvorili a z nich vybehlo dievča v mojom veku, možno o pár rokov mladšie. Hodila sa Lukovi okolo krku a mňa si zatiaľ zrejme nevšimla. To čo som si ale všimol boli jej tmavomodré vlasy pripomínajúce nočnú oblohu.

"Ehm-ehm, to je tu nejaký trend týkajúci sa modrých vlasov?" zasmial som sa a tým konečne upriamil pozornosť na mňa. Pozrela sa mojim smerom a naše pohľady sa na krátky moment stretli. Mal som pocit že sa v jej modrých očiach utopím. Na jej tvári som si však všimol zdesenie. Uznávam, že po tej 4-hodinovej ceste sem nevyzerám práve najlepšie, ale nie je to až také zlé, však? Zo svojho tranzu sa však veľmi rýchlo prebrala a zmizla vnútri domu.

"Gratulujem!" povedal sarkasticky Luka. "Vyplašil si ju!"

"A čo je srnka?" zasmial som sa. No on len prevrátil očami.

"Zostaň tu, buď ticho a nič nehovor!"

"Nie je to náhodou to is..." nedopovedal som, pretože mi hrozilo zabitie pohľadom od tohto veľmi nepríjemného chlapíka, ktorý krátko po tom zmizol v dome. Priblížil som sa bližšie k domu a vďaka tomu som mal konečne dobrý výhľad na scénu predo mnou. V dlhokánskej chodbe stál Luka a z miestnosti napravo vytŕčala hlava toho dievčaťa.

"Bridgette, pamätáš si ako som ti hovoril, že má prísť kvôli tým listom nejaký muž z IOSu?" odpoveďou mu bolo len slabé prikývnutie. "Tak toto je on! Volá sa Adrien Agreste. Tu je jeho spis keby si si ho chcela skontrolovať. Nie je to však nutné niekoľko krát som si ho overil. Je čistý."

"Hej! Mňa nikto nemusí..." chcel som sa brániť, ale opäť som nedohovoril.

"Sklapni!" dostalo sa mi len agresívnej odpovede od Luku. "Keby si s ním mala akékoľvek problémy, tak mi len zavolaj, dobre? Keby ťa obťažoval alebo čokoľvek iné." mal som sto chutí naňho niečo nakričať, ale radšej som si zahryzol do jazyka a len sa usmieval. Zrazu sa ozvala melódia nejakej piesne a Luka takmer v sekunde zdvihol mobil.

"Áno, všetko v pohode... Dobre, hneď som tam..." rozprával do telefónu. Ústami nám naznačil, že musí ísť a Bridgette ešte ukázal, že mu môže zavolať, keby niečo. Potom konečne vypadol z toho domu.

"Idem si len pre nejaké veci do auta." povedal som opatrne, pretože som sa bál jej srnčej reakcie. Odpoveďou mi bolo len súhlasné prikývnutie. Z auta som vybrala kufor a jej spis, ktorý v podstate obsahoval len jej meno, adresu a vek. Prvýkrát som ho otvoril a pozrel sa na meno, ktoré tam bolo napísané: Marinette Dupain-Cheng?! Tak prečo ju potom volá Bridgette? Som v správnom dome? Hlavu som mal plnú otázok, ale žiadne odpovede. Vzal som svoj kufor aj jej spis a vrátil sa dovnútra. Vtedy moja geniálna hlava dostala ešte geniálnejší nápad.

"Kam si môžem dať veci, Marinette?" povedal som a čakal som na jej reakciu.

"Nevolaj ma tak!" rozčúlila sa.

"A ako ťa mám teda volať, Marinette?" povedal som so smiechom a nezabudol zdôrazniť posledné slovo. Bola taká zlatá, keď sa hnevala.

"Volám sa Bridgette Baker!" zúrila. "A izbu máš po schodoch doprava. Vľavo je moja, tam máš vstup zakázaný."

"Dobre," povedal som a ruky zdvihol do obranného gesta. Vzal som kufor a ťahal ho hore do svojej dočasnej izby.

"Dáš si kávu, čaj alebo niečo iné?" ozvalo sa z kuchyne.

"Káva by bola skvelá." usmial som sa. Izba, v ktorej som mal bývať bola celkom veľká. Bola tu obrovská manželská posteľ s tmavo-šedým posteľným prádlom, veľký písací stôl hneď pri okne a dva malé nočné stolíky pri posteli. Nachádzala sa tu tiež pomerne veľká skriňa na oblečenie a polička na knihy. Všetko bolo z bledo-hnedého dreva okrem malej poličky nad posteľou, tá bola biela ako stena. Musím uznať, že izba sa mi nadmieru páčila.

"Káva!" ozvalo sa z prízemia a tak som len položil kufor do stredu miestnosti a zbehol dolu. V kuchyni už nikto nebol, a preto som si v pokoji vychutnal svoju poobednú kávu s novinami. Viem, som staromódny.

Prekvapivo som napísala dve kapitoly v priebehu týždňa (potlesk). Teda aspoň myslím, že to bol týždeň. Musím sa vám však ospravedlniť, že som zmenila jedno slovo v 1. kapitole a to meno hlavnej ženskej postavy. Musela som, prepáčte. Verím, že to neskôr pochopíte. :)