Svedok

30. kapitola

Prítomnosť

Adrien:

"Keď sa o tom všetkom ešte dozvedel Roger, nemal som na výber. Musel som mu to povedať, buď by zabil mňa alebo Rogera. Je mi to ľúto."

"Počkať! Takže ten mŕtvy policajt na ten tvoj podvod prišiel, ty si to povedal tomu psychopatovi a on ho zabil?! A ty si človeku, ktorý niekoho zabil, vydal Marinette?! A teraz mi tu budeš rozprávať ako ťa to mrzí?!" možno som sa až príliš rozčúlil, ale to čo mi tu teraz povedal vôbec nezmenilo môj názor o ňom. Dobre, možno som ho teraz viac ľutoval ako nenávidel, ale on nás vydal na smrť a dobre o tom vedel! A pod slovom nás myslím najmä Mari. Už si kvôli tomuto psychopatovi vytrpela dosť a on mu ju potom ešte dá. Veď nech si s ňou robí čo chce, nech ju aj zabije. A potom príde s vetou 'Nemal som na výber.' a čaká, že mu padneme k nohám. Tak to sa chlapec mýli.

"Naozaj ma to mrzí. Keby som mohol vrátiť čas, ja... ja spravil by som to." jeho hlas sa ku koncu vety zlomil a oči sa naplnili slzami, ktoré sa drali na povrch. Bolo mi ho ľúto. Možno som na neho zbytočne kričal, predsa to tiež nemal jednoduché.

"To sa už, bohužiaľ, nedá." sklonil som hlavu k spiacej Marinette a jemne ju pohladil po vlasoch zlepených od krvi a rôznych nečistôt, ktorých bolo naše väzenie plné. Keby som bol alergický na prach, ukýchal by som sa k smrti. Čudoval som sa že ju naša "menšia" výmena názorov neprebudila, musela spať naozaj tuho.

"Vrátiť čas sa síce nedá, ale zachrániť vás môžem stále!" rozžiarila sa Lukova tvár.

"O čom to hovoríš?" spýtal som sa prekvapene.

"Nikam nechodte!" zakričal a zmizol vo dverách.

"Ako keby sme aj niekam mohli." uchechtol som sa zúfalo a opäť pozrel na bledú tvár v mojom náručí. Ležala tam ako taký anjel, dobytý a doráňaný anjel. No aj s tými modrinami, škrabancami, ranami a obväzom na hlave vyzerala roztomilo a hlavne nevinne. "Mrzí ma, že som ťa neochránil lepšie." zašepkal som skúmajúc každý detail jej tváre.

"Nemôžeš za to." odvetila chrapľavo, ale oči nechala stále zatvorené. Len tri jej slová mi vykúzlili úsmev na tvári, no aj napriek tomu nezahnali výčitky. Keby som ju tam vtedy nenechal s Ninom samú... Keby som si overil Luku... Podobné vety mi čoraz viac "spríjemňovali" môj pobyt v tomto väzení. Nemal som sa od nej pohnúť ani o milimeter! Keby sa to všetko nestalo, tak by sme asi teraz sedeli u nej v kuchyni a pili kávu. Alebo by spala u mňa v izbe, tak ako posledné noci. Koľko je vôbec hodín? Je noc alebo deň? Dvere sa krátko na to s buchnutím otvorili a v nich stál Luka s neutrálnym výrazom tváre.

"Mám dve správy: dobrú a zlú, ktorú chcete počuť ako prvú?" spýtal sa potichu len čo zavrel dvere.

"Neverím, že máš aj nejakú dobrú správu, takže sem s ňou." uškrnul som sa. Možno, by sa očakávalo, že budem nešťastný, ale zúfalstvo človeka mení a toto bol presne ten zúfalý úškrn.

"Polícia je tu do 15 minút." vyvalil som na neho oči v nemom úžase. On zavolal políciu! Sme zachránení!

"Nech je tá zlá správa čokoľvek, túto radosť mi nič neprekazí." povedal som so širokým úsmevom.

"Tým by som si nebol taký istý." odmlčal sa a tak mi kompletne vygumoval môj veselý výraz tváre. "Počuli ma, keď som tam volal."

Ďalšia kapitola na svete. Uznávam, že to trvalo dlhšie než som čakala, ale neboli to 3 mesiace, takže je to snáď v pohode, či? 😅 Verím, že od augusta by som mohla vydávať opäť pravidelne a zrejme v tom období dokončím aj tento príbeh. Na mojej nástenke mám na vás menšiu otázku a chcela by som vás poprosiť, aby ste sa k nej vyjadrili, pretože sa týka mojej ďalšej tvorby, konkrétne toho o čom bude ďalší príbeh. Veľmi ma zaujíma váš názor, takže mi, prosím, venujte pár minútiek svojho voľného času. Ďakujem za odpoveď, vote, follow, komentár či len za prečítanie. Posúvate ma dopredu. 😊